Čitateľský klub

Izabel spokojne driemkala pod dekou, keď sa strhla na čudný zvuk. V chodbe zazrela mihnúť sa dva tiene.
"Kto je tam?" opatrne sa pýtala, snažiac sa odhadnúť situáciu.

Vonku už svietil jasný deň, len vo vile vládlo ešte šero. Veverička odfukovala pri vyhasnutom kozube, akoby bola vypchatá.

Ale Izabela stále sníva svoj sen.
Malá Izabela znova podíde k svojej mame,objíme jej nohu." Co sa stalo,moje srdiecko?" pocuje zvonivý hlas mamy.Izabela má slzy v ociach." Mami, rozbila som tvoju oblúbenú vázu. Nehnevaj sa, prosím."

Dvere sa otvoria a presne v tej chvíli sa celá vila začala otáčať a meniť miestnosti.

Izabel sa pridržala zárubne, pohľadom prevrtávajúc veveričku: "Toto si mi zatajila,"

Na čo veverička spokojne ďalej tlčúc kladivom oriešky švitorí len tak ledabolo:

Vykročila smerom ku schodom. Nenašla však svetlo a tak stúpala do pološera. Chodbu osvetľovalo len svetlo z dverí izieb, ktoré sa trieštilo o sklo a lámalo do láskavého pološera.
" No, že už ideš," podupkala si veverička na chodbe.
" Čo myslíš, koľko mám času? Ja nie som tu tak bezstarostne ako ty!" vyčítala jej a pritom si packami preberala chvostík.

Pochopiť svoju matku – to ale nebude také jednoduché. Dodnes niektoré z tých vecí nepochopila – aj keď iné zase áno.

Vstúpila do domu, kde ju prekvapilo teplo a sucho. V takýchto vilách má byť predsa vlhko a zima, nie?
Od rozloženého ohniska k nej pricupitala veverička.
" Vitaj, mám ťa tu privítať. Cíť sa ako doma. A nezabudni vyčistiť záchod a vytiahnuť svoje vlasy zo sifónu - veď vravím, ako doma," zašvitorila a odskákala do kuchyne.
Koľkokrát bude ešte musieť padnúť?

A znovu spala. Prebudila sa na typický nemocničný pach. "To som znova v nemocnici?" vyjachtala zo seba zmätene. "Veď si z nej ešte neodišla, tak prečo znova?" Odpovedala jej Simona, stojaca pri jej posteli spolu s ustaraným lekárom, zabudla ako sa volal, len paličkou zaháňal muchy a pchal sa liekmi tak, aby ho všetci videli.

Komu som dala kľúče??
A v mysli sa mi vytvorí obraz dvoch dôležitých mužov, vyskytujúcich sa v posledých mesiacoch v mojom živote...

A v tom zazvoní budík.
Izabela velmi tazko otvára oci. Z hlboka sa nadýchne..."Ach,Boze!Co to mám za sny?" Vstáva,obúva si svoje papuce s kozusinkou.Zasmeje sa. Ak by niekto videl, co ona nosí po byte, asi by sa tak skoro neprestal smiat. Stále studené nohy. Musela nieco podniknút. Šúcha nohami po parketách/keby ju videla mama,tá by ju teda okríkla/. Vstúpila do kúpelne.

Sedela za okrúhlym stolom a na ňom plakalo dieťa.
" Prečo ma nevezmeš na ruky, mama?" prihovorilo sa jej.
" Ja som tvoja matka?"
" Nepoznáš ma? Veď si ma pod srdcom vynosila."
" Skutočne?" ešte stále Izabel neverí. Toto že je jej dieťa? A kto je vlastne otcom?