Čitateľský klub

Dvere sa otvoria a presne v tej chvíli sa celá vila začala otáčať a meniť miestnosti.

Izabel sa pridržala zárubne, pohľadom prevrtávajúc veveričku: "Toto si mi zatajila,"

Na čo veverička spokojne ďalej tlčúc kladivom oriešky švitorí len tak ledabolo:

Vykročila smerom ku schodom. Nenašla však svetlo a tak stúpala do pološera. Chodbu osvetľovalo len svetlo z dverí izieb, ktoré sa trieštilo o sklo a lámalo do láskavého pološera.
" No, že už ideš," podupkala si veverička na chodbe.
" Čo myslíš, koľko mám času? Ja nie som tu tak bezstarostne ako ty!" vyčítala jej a pritom si packami preberala chvostík.

Pochopiť svoju matku – to ale nebude také jednoduché. Dodnes niektoré z tých vecí nepochopila – aj keď iné zase áno.

Vstúpila do domu, kde ju prekvapilo teplo a sucho. V takýchto vilách má byť predsa vlhko a zima, nie?
Od rozloženého ohniska k nej pricupitala veverička.
" Vitaj, mám ťa tu privítať. Cíť sa ako doma. A nezabudni vyčistiť záchod a vytiahnuť svoje vlasy zo sifónu - veď vravím, ako doma," zašvitorila a odskákala do kuchyne.
Koľkokrát bude ešte musieť padnúť?

A znovu spala. Prebudila sa na typický nemocničný pach. "To som znova v nemocnici?" vyjachtala zo seba zmätene. "Veď si z nej ešte neodišla, tak prečo znova?" Odpovedala jej Simona, stojaca pri jej posteli spolu s ustaraným lekárom, zabudla ako sa volal, len paličkou zaháňal muchy a pchal sa liekmi tak, aby ho všetci videli.

Komu som dala kľúče??
A v mysli sa mi vytvorí obraz dvoch dôležitých mužov, vyskytujúcich sa v posledých mesiacoch v mojom živote...

A v tom zazvoní budík.
Izabela velmi tazko otvára oci. Z hlboka sa nadýchne..."Ach,Boze!Co to mám za sny?" Vstáva,obúva si svoje papuce s kozusinkou.Zasmeje sa. Ak by niekto videl, co ona nosí po byte, asi by sa tak skoro neprestal smiat. Stále studené nohy. Musela nieco podniknút. Šúcha nohami po parketách/keby ju videla mama,tá by ju teda okríkla/. Vstúpila do kúpelne.

Sedela za okrúhlym stolom a na ňom plakalo dieťa.
" Prečo ma nevezmeš na ruky, mama?" prihovorilo sa jej.
" Ja som tvoja matka?"
" Nepoznáš ma? Veď si ma pod srdcom vynosila."
" Skutočne?" ešte stále Izabel neverí. Toto že je jej dieťa? A kto je vlastne otcom?

„Trafím aj sama!“, priam vykríkla a zabuchla dvere na Erikovom aute. Rozbehla sa k bráne, doslova ňou preletela ako by jej horelo za pätami, ani na výťah nečakala a vybehla hore po schodoch. Náhlivo odomkla dvere, vkĺzla dnu a oprela sa o ne chrbtom. Sťažka si vydýchla.