Čitateľský klub

...domcek ako z rozprávky.Pri domceku stromcek,pod stromcekom velké huby,taký obraz sa im lúbi.
Domcek stál uprostred velkej lúky,osvietený mesacnou oblohou.
Všetci traja sa na seba nechápavo pozreli.Vyšli z lesa,kde sa museli chytit všetci za ruky,lebo sa uz takmer nevideli.Tma tam bola taká hustá,ze by sa z nej dalo krájat.A teraz toto tu!

" Mám taký plán Izabel, žeby si teraz robila z domu. Erik nechce nikoho nového na ten projekt prijať a ja mám už rozrobenú tú Rozprávkovú kampaň, veď vieš, hovoril som ti o nej na večierku..."
" Prepáč, vďaka niekomu a niečomu si z toho večierka veľa nepamätám," zaznela v jej hlase ostrejšia výčitka ako asi chcela.

Izabela sedela na pníku a na kolenách ležalo do klbka stočené malé mača. Podvedome ho začala hladkať a dotyk jemnej srsti a tiché pradenie ju upokojovali. Rozhliadla sa okolo seba. „Je tu krásne, ale zostať tu nemôžem! Potrebuje ma moje dieťatko a ja musím všetko zariadiť tak, aby mu nič nechýbalo. Ale ako?“ –začali sa jej preháňať hlavou myšlienky.

Prečo telefón vždy zvoní vtedy, keď sa to človeku najmenej hodí, pomyslela si, keď ju voda zmiešaná so šampónom začala štípať v očiach. Nevedela čo skôr, opláchnuť vlasy, alebo bežať rovno k telefónu. Telefón nakoniec zvíťazil. Od sprchy až do obývačky sa za ňou tiahla mokro-penová stopa. Náhlivo zdvihla slúchadlo.

Izabel sa ešte naposledy obzrela za starenkou, sediacou v hojdacom kresle,ako dopletá ten sveter, keď sa o niečo potkla, div že nespadla.

Okolo nôh sa jej točil huňatý kocúrik s belasými očami. Schytila ho na ruky, pritúliac si ho a mača začalo okamžite priasť.

"To máš odo mňa na rozlúčku, Izabel."

Starenka sa na Izabelu usmiala.

Izabel spokojne driemkala pod dekou, keď sa strhla na čudný zvuk. V chodbe zazrela mihnúť sa dva tiene.
"Kto je tam?" opatrne sa pýtala, snažiac sa odhadnúť situáciu.

Vonku už svietil jasný deň, len vo vile vládlo ešte šero. Veverička odfukovala pri vyhasnutom kozube, akoby bola vypchatá.

Ale Izabela stále sníva svoj sen.
Malá Izabela znova podíde k svojej mame,objíme jej nohu." Co sa stalo,moje srdiecko?" pocuje zvonivý hlas mamy.Izabela má slzy v ociach." Mami, rozbila som tvoju oblúbenú vázu. Nehnevaj sa, prosím."