" Čo na ňu ziapeš?!" zabzučalo jej niekde v hlave. Alebo pri uchu? Toto je divný sen.
" Si to vybavíme potom, dobre? Tí mravci sú kreténi. Ja neviem načo na zemi sú. No konečne, že si už tu! Čau Bella..." pred nos jej preletela včela.
Izabela inštinktívne cúvla.
" Ja som neni Bella. Ja som Izabela."
Prisnil sa jej sen. Alebo ešte žeby doznieval účinok halucinogénov? ako v pološere videla ľahučké víly, zvŕtajúce sa na čistinke, tak, že popierali všetky fyzikálne zákony... zrazu sa jedna víla potkla o jej odhodené červené lodičky. Oči sa jej rozšírili, keď ju zazrela.
Jediné čo počula bol zvláštny klepot na dvore. Započúvala sa pozornejšie. Kde už ten zvuk počula? Pootvorila dvere vedúce do zadného dvora a závan vetra priniesol zvuk bližšie.
„Hej, hou, hej hou.......“
Cez dvere sa okolo postavy pretĺka dovnútra jasné, poobedné svetlo. Slnko už vystúpilo vysoko na oblohu a ona iba žmúrila oči, aby zistila kto je tá záhadná postava. Áno, je to ona. Jej mama. Rozoznala tie nezábudkové oči, hoci na jej tvári pribudla nejedna vráska. Je to mama, avšak akoby sa premenila na dobrú, čarovnú babičku. Je až neuveriteľné, aký pokoj šírili teplé ruky tejto ožiarenej osoby, keď prešli Izabele po líci. Cítila, ako rozotreli jej horúce slzy a opäť sa cítila ako to malé dievčatko.
"mamička" pretisla cez zuby pomedzi vzlyky
Dotkla sa popraskanej maľovky a podvedome našla kľučku, ukrytú v húštine lístia. So škripotom sa pootvorili dvere. Musela do nich potlačiť, aby sa cez ne pretisla. Bola vnútri. Oslepilo ju svetlo až musela prižmúriť oči. Než ich stačila otvoriť, udrela jej do nosa typická vôňa. Tak dôverne známa. Vôňa dozretých šťavnatých jabĺk na stole. Hneď vedela, kde je.
Mokrá tráva sa jej lepila na nohy.
Totálne premáčala spodok neerotickej medvedíkovej košele a aj črievičky – pozostatok hriešne drahých červených šteklí za päťstopade euro.
Jej prvý mesačný plat sa rozmáčaval v rozprávkovo mäkkom machu. Striasla ju zima.
„ Je ti zima dievčatko?“ začula za sebou hlas.
Izabela sa zobudila na to, že je jej riadna kosa. Na ľavom boku, ju čosi intenzívne tlačilo.
Ešte v polospánku riešila dilemu:" Otvorím oči, neotvorím, ľúbi ma, neľúbi, byť, či nebyť ... Tak by som ešte spala, keby mi voľakto neukradol perinu a nenahádzal kamene do postele ..."
Mala som krásnych šestnásť. Hlavu plnú predsavzatí do dospelosti,sny najivnej pubertiačky čo si myslí, že svet je gombička a svoj osud má pevne vo svojich rukách. Na očiach rúžové okuliare, na tváry jemnučký rúžový panennský makeup a v hlave tie najtajnejšie sny.
Od rána ma naháňa po celom dome vôňa kávy. Vybehla za mnou na balkón i do kúpeľne sa mi vplížila. Kde som ju ja len tak dávno cítila? Intenzívna, ťažká, vtieravá.
„Uvar mi kávu,“ sadne si po obede starý otec na dvor.
