Deťúrence

ZVONÍ,ZVONÍ ZVONČEK MALÝ
Zvoní,zvoní zvonček malý.
Vianoce sú pred dverami
rozvoniava celý dom
vianočný je plný stôl.
A keď sa sviečočka slávnostne zapáli
nie v jedných očičkách iskrička zažiari.
Iskrička radosti po líčku sa zgúľa
mamičkine rúčky nežne ma pritúlia.

Toto je srdcovka mamičiek.Skoro stále ich rozplače pri Vianočných besiedkach.

Už som tu párkrát spomínala môjho staršieho synátora - mladého konzervatívneho muža vo veku jedenásť rokov. Žije si spokojne vo vlastnom svete. Len nech ho radšej nikto neruší, nechce nič zmeniť na jeho bytí, nepožaduje od neho žiadnu jemu nemilú činnosť, nedáva na jedenie niečo iné ako jeho zopár vyvolených jedál. Vtedy je z neho zlatý, šikovný, tichý chlapec, ktorý sa so mnou vôbec neháda, len podrýva koho môže.

Len ja krkavčia matka stále od neho niečo chcem a vtedy nastupuje malý chlapec, ktorý spustí ručanie, ako jeleň v ruji, hlasné a dlhodobé. Čo mňa ako skúsenú matku štyroch detí privádza do šialenstva, už veľmi dlho. Ja vrieskam a on reve, on reve a ja vrieskam - roztomilý scenár.

Práve idem opísať jeden zo zakázaných, ale dovolím si tvrdiť, že veľmi často používaných výchovných prostriedkov. No povedzme si na rovinu, stíhame pri riešení hororových scén u nás doma, rozmýšľať aj nad tým, čo je a čo nie je správne z rodičovského hľadiska?

Vydieranie. Mám pocit, že ja ho používam hlavne vtedy, keď môj starší syn syn spustí svoj vytrvalý a dlhodobí rev, plač ... Už som tu párkrát spomínala, že akékoľvek kvílenie mojich detí je nad moje sily. (Naozaj netuším prečo mám štyri deti) A keď sa nechcem vytočiť do nepríčetnosti tak spustím "Ak neprestaneš do piatich minút revať, pôjdeš o ôsmej spať!" Na svoju obranu, len uvediem, že keď môjho jedenásťročného konzervatívného chlapa chytí kríza, tak je schopný revať nahlas a dlho aj za riadnu somarinu...

Nemôžem tomu uveriť - ešte len prednedávnom sa mi narodila, bola taká malilinkatá, mala 46 cm a 2,70 kg, a dnes je z nej babizňa ako lusk. Nemôžem uveriť, že tá veľká slečna, ktorá keď sa na mňa zavesí, aby sa "poláskala" ma skoro prekotí, lebo je pomaly väčšia ako ja. Nemôžem uveriť, keď prídem domov a moja Monika zahlási "maminka, požičala som si to tvoje nové tričko, nevadí?", ale na odpoveď nečaká...je ešte veľa vecí, ktorým nemôžem niekedy uveriť, ale to teraz nebudem rozoberať.

Milé maminy, ak máte doma aspoň dve nezbedné kobylky, určite to poznáte, naťahovanie, hádky, bitky sú u na dennom poriadku. Striedajú sa s krátkym obdobím pokoja v rôznych intervaloch. Končia ako inak, veľkým krikom, plačom, revom .... Ako som tu už spomínala s tým krikom sa k ním pridám aj ja hrôza.

Ak však vynechám svoju spoluúčasť, a položím jednoduchú otázku! "Čo sa deje?" Spustí sa lavína vysvetľovania, žalovania, argumentov: "On mi zobral toto ...., On ma zlostil ...,Ona mi obsadila kreslo..., On ma kopol..., On sa mi vysmieval...." To nemá konca kraja. Najhoršie je že si vypočujete dve zväčša veľmi protichodné verzie. Moja pubertálna krásavica k tomu pridá adekvátne decibely, ktoré odkukala odo mňa ... šialenstvo. Ešte spustí "Ja som ta najhoršia a len na mňa kričíte..." Je to tým, že starší syn, ktorý je najväčší provokatér sa väčšinou stiahne a je ticho, zato dcéra argumentuje aj za neho, horor. Ja už len utekám.

Kamilka minule písala ako jej slečna občas ťažko zaspáva. Často majú detičky večer tie svoje neutíchajúce plače. A ja mám z toho také divné pocity. Čo je to vlastne tá kolika? Lekári to nevedia presne špecifikovať. Mávajú to viac chlapci, bolieva ich bruško, je to prejavovanie zo stresu po celom tom dlhom dni? Či proste prišlo z očú alebo niekto uhranul? Moja malá bola v pohode, ale raz za čas mala veľký plač večer. Pomohlo nám naslinenie viečok alebo utieranie očiek spakruky a potom „utretie“ o zadok. Potom akoby uťalo a dieťa bolo v kľude. V našej rodine sa deti zvykli kúpať v čistci. „Z očú“ sa môže dostať aj od vlastnej mamy, to nezáleží, či ste boli vonku a pozrela sa vám do kočíka nejaká milá teta s čiernymi očami. Máte s týmto aj vy skúsenosti? U nás to jednoducho funguje takto.

Moja malá slečna dnes bola, ako každý večer tesne pred spaním, veľmi nespokojná, nešťastná a uplakaná. Prebaliť a prezliesť ju v takejto fáze je šialenstvo, ale inak sa nedá, aspoň s tou suchou plienkou. Volala som manžela nech ma príde ratovať, aby moja krásavica toľko neplakala. Došiel as s milou otázkou: "To nemôže chvíľu poplakať? Aspoň si trénuje pľúca."

Nemôže, naozaj nemôže. Ja vyslúžila matka pluku, som sa naozaj minula povolaním, lebo vôbec nezvládam destký plač, rev, fňukanie a iné prejavy zúfalstva mojích detí. Snažím sa im intenzívne predchádzať, lebo keď sa mi to nepodarí, chytá ma zúrivosť, pri malej slečne len nervozita. A keď mám PMS, tak to nech sa radšej všetci niekam schovajú.

Včera ma moja pubertálna slečna zaskočila zaujímavým názorom. Ten mi prezentovala, potom čo som ju upozornila, že neodložila po sebe tanier. Keď tam bol aj po polhodine a moje podráždenie sa stupňovalo, len zahlásila. "Ty si mi nepovedala, že ho mám odložiť len, že je tam." Ja na to, že je drzá a ona, že len úprimná.

Dievčatá, nemáme to trochu pomýlené s našími pubertiakmi. Veď oni sú len pravdovravní a my krkavčie matky ich absolútne nechápeme.

Bambuľky,
dnes som na nete zase raz čítala článok o syndróme náhleho úmrtia. Ako ste sa vy ako skúsené maminy riešili túto hrozbu?

Pripájam aj spomínaný článok: "Smrť striehne v postieľke"
Vinníkom je radiátor
Práve zimné mesiace sú rizikovejšími ako iné obdobia v roku. Hoci táto smrť prichádza bez výstrahy a nečakane, odborníci už netápajú v neznámych vodách. Zistili, že počas vykurovacieho obdobia teplota v miestnosti stúpa a mamička v snahe uchrániť dieťatko pred vonkajším chladom ho zababuší až po ušká. Aj to je jeden z faktorov, ktorý nepriamo môže spôsobiť zástavu dychu a dieťa sa udusí bez jediného hláska alebo vykríknutia.

Ema tu spomínala ako miluje deti, malé i väčšie, aj veľmi rada s nimi pomôže ak môže, ale zaskočila ju žiarlivosť na ne od jej dvadsať ročného syna.

Žiarlivosť detí si naozaj zaslúži samostatnú diskusiu. Občas až rozum zostáva stáť, na čo všetko žiarlia a je úplne jedno či to má päť rokov, alebo dvadsať dva.

Mne utkveli v pamäti dva výroky mojej slečny: "A okolo mňa tak nechodíš, keď som chorá." Mladší syn mal práve vysokú horúčku, tak som riešila čo sa dalo.
"Mňa nikdy tak nepochváliš, ako jeho za každú somarinu." Opäť mladš