My, skoro dokonalé

Aktuálne zo sveta čokolády, pre všetkých milovníkov, či skôr zúfalcov ako ja 

...aspoň u nás doma.  Pri prehadzovaní sa na druhý bok, ráno,okolo 5:40, ma osvietilo, že som histaminovej dcére chlieb zabudla upiecť. V panike som vyštartovala z postele, však ho ešte upečiem. Bo raňajky vykryjem kašou, ale desiatu a obed, 2v1 nie.

naši vždy kupujú poháriky, keď idú na svadbu.....

Počula som dnes v ukážke z nejakého  starého detského filmu. A spomenula si na vec, ktorá ma už dlhšie fascinuje. Množstvo pohárikov v sekretároch. Rôzne druhy, brúsené napoleonky, parádne šálky, poháriky na víno, na šampanské. Ušľachtilé tvary aj prečačkané kúsky. Zo záhadného dôvodu sme to kedysi považovali na super darček.

Už sme tu písali o vedomom stravovaní aj nakupovaní. Neviem, ako sa Vám s tým darilo. Koniec pôstu, človek by mohol povedať, čo a ako to dopadlo za tých 6 týždňov. Či sme sa v niečom opanovali pred vložením do košíku a do úst.

Zjavne čítam podobný typ kníh dookola. Pred rokom som písala o zamatovej pokožke. Autor bol angličan a opisoval svoju parížsku priateľku. Keď obdivoval jej jemnú pokožku, tak sa len zasmiala a vyhlásila, že za tým sú litre krémov a každodenná starostlivosť.

Teraz čítam domácu autorku (áno je to rovnaká knižka, z ktorej bola rada o tesných rifliach)

Kedysi veľmi dávno som čítala knihu o Elizabeth Taylor, slávnej herečke. Jej život bol dosť búrlivý, striedala rôzne obdobia. Okrem iného aj časy, keď bola štíhla s tými, keď na sebe nosila oveľa visc kilogramov, ako by jej bolo milé. Samozrejme, bojovala s nimi. A po jednej úspešnej diete vyhlásila, že nikdy viac sukňu s gumou v páse. Vraj je to klamlivé, stále si neuvedomuje, čo sa deje. Odvtedy iba pevný pás.

Nie raz idem štýlom krok vpred, dva kroky vzad...

Raz som vyššie, raz na dne morskom ... Občas ani netuším prečo.

Dnes ma dostal MM.  "Čo sa deje?", "Netuším...",  "Tak si niečo vymysli ..." 

Na istý čas sme doma prestali jesť chlieb. Nie, neobmedzili sme múčne jedlá. Iba mi veľmi vadilo, že jeden deň chutil skvelo a na druhý deň sa už sypal jak piliny. Prešla som cez mnohé fázy, od domácej pekárničky cez nemiesený chlieb až po vlastný kváskový. Ale pokazila sa rúra a tak som piecť prestala. Prešli sme na pečivo.

Pomaly, ale  isto vo mne dozrievalo rozhodnutie, ukončiť svoje trápenie sa s farbením vlasov. Pri mojej pôvodnej čiernej farbe, rýchlo pribúdajúce sivé vlasy svietili jedna radosť. Pokus o farbu, inú ako modročiernu, ku ktorej ťahali skoro všetky tmavšie odtiene, som skončila buď pri hrdzavých tónoch, alebo voľajakých hnedých. Všetko teplé odtiene, z ktorých som bola dosť rozladená ....

Už nejaký ten čas zvažujem, či napísať tento blog alebo nie. Nakoniec som sa predsa rozhodla a píšem. Snažím sa takto trochu uľaviť svojej hlave alebo akoby som to povedala. Ešte vlani som mala babičku. Na sklonku roka odišla a odvtedy sú veci v mojom živote zvláštne. Babička mala 97 rokov. Krásny vek. Na sklonku jej života boli rodinné okolnosti všelijaké a tak sa babička ocitla v domove. Nebola tam dlho. Pobyt tam jej žiaľ vzal iskru a ochorela. Stihla som za ňou ísť iba dvakrát kým zomrela. Moja posledná návšteva bola iba dva dni pred jej smrťou.