My, skoro dokonalé

K tejto úvahe som sa dostala po tom, ako sme sa bavili o stravovaní.

Jasné.

Zasa hrnce.

Docela ma zaujal fakt o tom, prečo niekto môže zjesť hocikoľko.

Často sa mi totiž stáva, že hocikoľko je pre niekoho priveľa, pre druhého primálo. Niekto sa trápi s rožkom na raňajky a niekto zdvihne obočie pri pojme dva rožky a dodá k tomu "LEN?".

Začali sme chodiť do posilky. Teda tak rôzne, ja chodím do čisto ženskej, ružovej.

No však furt riešim minimalizmus. A furt riešim to, ako to tie Francúzky robia, že také šik sú a trendy. A ešte sa snažím riešiť aj ekológiu, lebo však niečo pre tie budúce generácie treba zanechať. A tak so záujmom sledujem YouTube a tam sa mi priplietol jeden vlog o tom, ako sa postupne k tomu všetkému dopracovať a ako s tým aj normálne žiť, však nielen okolo toho písať.

Popri jednorázových fľašiach, kelímkoch na kávu a fast fasion som sa dostala aj k jednému bodu ohľadom nakupovania.

Nekupovať topánky, ktoré nikdy nebudem nosiť.

Veľmi často spomínam knihu 5 jazykov lásky. Naozaj ma oslovila, aj keď chvíľu trvalo, kým som ju otvorila. Nebolo to na prvé počutie o nej... Stretávala som sa s odkazmi na rôznych miestach.

Pri piatkovom večernom prepínaní telky som narazila na diskusiu o výchove detí. Jedným z hosťov bol aj Marek Herman. Už viackrát som aj tu citovala jeho články, teraz som ho prvý krát sledovala v besede.