Blogy používateľa all

Ten dych na líci je prihorúci. Bodaj by nie, keby sa na ňu cez otvorené okno nerútil sedemhlavý drak.
Ach, bože, tak hlúpo zomriem! Preletela jej hlavou myšlienka, keď si inštinktívne zakryla rukami tvár.
To už ju drak jemne zdrapil a fujazdil s ňou preč.
Po líci sa jej kotúľali slzy.

" Čo na ňu ziapeš?!" zabzučalo jej niekde v hlave. Alebo pri uchu? Toto je divný sen.
" Si to vybavíme potom, dobre? Tí mravci sú kreténi. Ja neviem načo na zemi sú. No konečne, že si už tu! Čau Bella..." pred nos jej preletela včela.
Izabela inštinktívne cúvla.
" Ja som neni Bella. Ja som Izabela."

Prisnil sa jej sen. Alebo ešte žeby doznieval účinok halucinogénov? ako v pološere videla ľahučké víly, zvŕtajúce sa na čistinke, tak, že popierali všetky fyzikálne zákony... zrazu sa jedna víla potkla o jej odhodené červené lodičky. Oči sa jej rozšírili, keď ju zazrela.

Jediné čo počula bol zvláštny klepot na dvore. Započúvala sa pozornejšie. Kde už ten zvuk počula? Pootvorila dvere vedúce do zadného dvora a závan vetra priniesol zvuk bližšie.
„Hej, hou, hej hou.......“

Cez dvere sa okolo postavy pretĺka dovnútra jasné, poobedné svetlo. Slnko už vystúpilo vysoko na oblohu a ona iba žmúrila oči, aby zistila kto je tá záhadná postava. Áno, je to ona. Jej mama. Rozoznala tie nezábudkové oči, hoci na jej tvári pribudla nejedna vráska. Je to mama, avšak akoby sa premenila na dobrú, čarovnú babičku. Je až neuveriteľné, aký pokoj šírili teplé ruky tejto ožiarenej osoby, keď prešli Izabele po líci. Cítila, ako rozotreli jej horúce slzy a opäť sa cítila ako to malé dievčatko.
"mamička" pretisla cez zuby pomedzi vzlyky