Blogy používateľa dasa_

Nie som ja veru diárový typ. Aj keď si každý rok nejaký úžasný kúpim, tým väčšinou moja snaha končí.

Môj manžel naopak, Diár potrebuje, pravidelhe kupuje a hlavne používa. (Pre istotu tam zapisuje aj moje termíny, hlavne u lekára). Má svoj typ.

V sobotu sme išli okolo vhodného obchodu, tak si chcel diár kúpiť. Hovorím mu, nech nekupuje, tento rok mám pre neho špeciálny diár.

Ešte včera som chcela tomuto blogu dať názov Tenkrát poprvé... Len som potom začala hľadať a došla k časopisu Bravo a iným príbehom. Aj keď vlastne možno by to mohlo byť také premostenie. Kedysi sme mali iné problémy.

Ja som sa do skupiny 50+ dostala už dávnejšie. Priznám sa, dobre to mnou zamávalo. Zistenie, že už môžem absolvovať Univerzitu tretieho veku, keď v autobuse nevstanem niekomu staršiemu tiež už nie je taký veľký problém, lebo pomaly ja budem tá staršia, ktorej vstávajú ostatní.

Priznám sa, kedysi som dosť dala na náhody.

Dnes som už asi racionálnejšia. A nejak tej hre na náhody neverím. Všetko sa deje tak, ako sa má.

A tak nejak moc neverím tej náhode, keď po stužkovej išli vyplácať peniaze priamo decká. Sú dospelí, šikovní. Tak v pohode.

Akurát potom predsa len to celé skontroloval rodič. A na otázku - a kde vám odpočítali tú zálohu, čo mali 4 roky? ostalo ticho. Proste firma náhodou zabudla tú položku započítať. Nemalú položku. Nielen pre nich, čo počítajú, či im niečo ostalo aj na Dozvuky. Nemalú čiastku aj pre rodičov.

No jasne, blížia sa Vianoce a ja zas s napätím očakávam blogy od Balalajky o upratovaní.

Niežeby som nemohla začať aj sama. Sem tam aj začínam. Občas mám upratovací záchvat. A priznám sa, milujem ten čas, keď si poviem, je upratané, nemusím pár dni myslieť, ani nemusím držať v podvedomí prach....

Len teda nechápem sama seba. Prečo dokážem upratať ale nedokážem ten poriadok udržiavať. Teda deň dva, to áno, to ešte zvládam. Ale zrazu sa niečo stane a mňa to opäť premôže.

Nejaký týžden dozadu sme mali možnosť zúčastniť sa zájazdu do Izraela. Súčasťou bola aj návšteva mesta Kána. Možno ste o tom počuli - Kána je miesto, kde Ježiš urobil prvý zázrak. Na svadbe premenil vodu na víno. Niektorí tvrdia, že to preto, elbo zobral na svadbu aj svojich učeníkov a tí sa údajne trochu viac zabávali. A tak bolo treba zachrániť situáciu Netuším, či to je pravda.

Všeličo sa o tomto sviatku popísalo. Aj o spomínamí, o našich drahých. Aj o komercii. Aj o ekológii. Aj o hádkach nad hrobom.

Často čítam o odpustení. Máme odpustiť tým, čo nám ublížili. Odpustiť rodičom, že pri výchove robili chyby. Odpustiť partnerovi, deťom....

Ale možno je zásadná otázka niekde inde. Viem odpustiť sama sebe???

Alebo donekonečna prehrávam v hlave svoje chyby, svoje zlyhania. Premýšľam, čo by bolo keby som vteda a tam urobila toto alebo tamto?

Viem sa zbaviť týchto pút s minulými chybami? Alebo sa v tom všetkom iba potácam.

Ani neviem, kde sa tá myšlienka vzala. Úplný začiatok je v jarnej výzve Kamily, dať 100km. Zistila som, že to celkom ide. Dokonca, keď sa snažím, viem to urobiť aj za menej ako mesiac. Postupne som som testovala svoje možnosti. Pripojil sa aj manžel, aj keď nerobíme tie kilometre všetky spolu.

Možno to bolo vtedy, keď sa dievčatá začali baviť o Ceste hrdinov SNP, ktorá ide od Dukly na Devín. Čítala som pár príbehov ľudí, ktorí to dali. Žiaľ kopce sú môj veľký nepriateľ.

Prídu z času na čas chvile, ktoré si žiadajú nejakú odmenu. A je celkom jedno, či to je z dôvodu svetabôľu alebo práve pre opačný pocit. Proste taký ten pocit urobiť niečo pre seba.

Jasne, najjednoduchšie zabehnúť do obchodu a niečo mrknúť. Niekde som čítala, že predaj rúžov nepriamo ukazuje na krízu. Čím viac sa ich predáva, tým väčšia kríza. Alebo je to priamo?  Lebo to je presne to niečo maličké, relatívne lacné, čo môže rýchlo urobiť radosť a nezruinovať rozpočet.

Nuž ale bavíme sa o nenakupovaní.