reklama

Deň druhý, deň improvizačný

Pridal/a kp dňa 21. 02. 2019 - 19:03

reklama

 

Naraňajkovali sme sa a tajne dúfali, že dážď sa bude poslušne držať predpovede počasia a prestane kolo obeda padať. Nesklamal nás. Dokonca sa umúdril ešte pred obedom. Od hotela sme sa autobusom č.3 odviezli na zastávku Rathausmarkt. O lístky na mestskú hromadnú som sa starať nemusela. Už z Mníchova som si on-line objednala tzv. HamburgCard na 5 dní. Som mierne skeptická voči podobným ponukám, lebo na potulkách svetom som sa naučila, aký veľký dokáže byť rozdiel medzi našimi naivnými predstavami, čo navštíviť (špeciálne) vo veľkomestách a ako sa potom priamo na mieste s vyplazeným jazykom snažíme dodržať aspoň polovicu z plánovaného programu, čím sa vlastne "akože-zľavy" stávajú nerentabilnými. Ibaže by sme sa chceli uštvať k smrti kvôli pár ušetreným drobným. Nuž ale tentokrát mi niečo nahováralo, aby som to s tou H.C. skúsila. Snáď i preto, že platila na celú HVV, vrátane rýchlobusov či lodí (nech už to znamená, čo chce, povedala som si).

Priamo pred radnicou som márne hľadala turistické informácie alebo aspoň tie o cestovaní s HVV - za nezdar akcie vďačím buď svojej selektívnej slepote alebo sa tam vážne žiadne nenachádzajú - a tak som sa podľa vzoru Mníchov vybrala pátrať do podzemia ku U-bahnu. Po pár schodoch som prekvapene zastala priamo vedľa koľajníc a to už pri nás brzdila U3-jka.

 

Z rozpisu staníc som si narýchlo prečítala, že o tri zastávky ďalej sa nachádzajú Landungsbrücken. Vďaka okružnej jazde so strýkom som navyše vedela, že neďaleko je zakotvená loď Cap San Diego. A tak som friško začala kombinovať: ak by sa opäť spustil dážď, pôjdeme rovno na prehliadku a potom sa uvidí. Akonáhle U-bahn vyrazil na cestu a predral sa z podzemia na denné svetlo, spomenula som si i na krátky odsek z papierového sprievodcu - odporúčal presne túto trasu ako vyhliadkovú jazdu popri Labe a ja som zároveň pochopila, prečo sa podzemná dráha pri radnici nachádzala tak blízko povrchu. Tým, že sme sedeli priamo na začiatku prvého vozňa, mali sme i krásny výhľad na obe strany. Čo syn zatiaľ netušil, spriadala som pre neho prevelikánske prekvapenie. Návštevu jedného z muzikálov, lebo Hamburg je - dá sa povedať - ich Mekkou vrámci Nemecka. Ale až priamo na mieste som pochopila, že musím skôr (než mi je milé) s pravdou von, lebo divadlo sa nachádza na opačnom brehu Labe a až príliš neskoro som zrealizovalala skutočnosť, že najrýchlejšie sa ku nemu dostanete asi iba loďou (teda vrámci mestskej hromadnej).

Chvíľu sme na nábreží študovali systém prichádzajúcich a odchádzajúcich korábov - Fähre. Keďže odtiaľto vyrážajú i lode pre turistov na okružnú obhliadku po vode, je spomínané miesto dosť rušné, často až neprehľadné. Ako mravenisko, do ktorého zastoknete horiacu paličku. Z knižného sprievodcu Hamburgom som si už doma naštudovala dve trasy, ktoré sa odporúčajú, ak chcete aspoň trochu ušetriť zbytočne prehnané (?) poplatky za organizované túry. Šli sme teda ku nástupišťu, odkiaľ odchádza Fähre 62. Popritom som sa snažila zistiť, čo premáva ku Stage Theater. Neúspešne. Masy ľudí ma znervózňovali, a tak sme úplne neplánovane nastúpili na loď č.72 smer Elbphilharmonie. Zlákal ma nielen netradičný tvar filharmónie, (mne) pripomínajúci rozbúrenú vodu (lebo som si zatiaľ neprečítala, čo ním chcel autor vyjadriť), ale i rozšantené vlny Labe, ktoré sa pod vplyvom vetra divoko trieštili o mólo. A tak sme krátko nato vystupovali v Hafen City.

 

Šli sme, kam nás oči, tabuľky a občas i mapka z knihy viedli. Centrum Hamburgu by som zhodnotila ako prehľadné a pre cezpoľných dobre značené.

Hafen City je najnovšia, moderná časť mesta. Vyrástla vcelku netradične takmer v jeho strede. Za zrodom projektu stojí bývalý starosta Runde, ktorý v roku 1997 navrhol zameniť niekdajšiu priemyselnú zónu za atraktívnu kombináciu z kancelárií, bývania a pešej, oddychovej zóny. Ako sa vraví, každému podľa jeho chuti, no ja by som v tejto skleníkovej forme určite bývať nechcela, maximálne tak pracovať. Každopádne táto štvrť za návštevu stojí a keď budete mať trochu viac šťastia, teda keď navštívite mesto začiatkom letných mesiacov, tak si v prvú nedeľu môžete na Magellan-Terrassen zatancovať s domácimi tango.

 

Cez Speicherstadt a popri kostole St.Katharinenkirche sme sa pešky prepracovali nazad ku radnici, aby som porciou najlepšej zmrzliny z Europapassage (podľa strýka), posilnila či podplatila svojho junáka na ďalšie prieskumné cesty.

S nanovo načerpanými (citrónovo-čokoládovými) silami sme sa opäť pobrali U3-jkou ku Landungsbrücken. Michaelovi som prezradila, čo ho čaká a neminie. Cap San Diego. Netváril sa nadšene, skôr naopak, no trvala som na svojom. A dobre som spravila.

Cap San Diego vstúpila do služieb mesta v roku 1962. Z informačného filmu na lodi a z prístupných plagátov som vyrozumela, že loď premávala na trase do Južnej Ameriky, má dĺžku 140 metrov a dokázala prepraviť takmer 10 tisíc ton nákladu. Vďaka moderným kontajnerom sa neskôr stala nerentabilnou. V roku 1982 ju predali do zahraničia a krátko predtým, než ju postihol osud potupného zošrotovania, ju mesto odkúpilo nazad a dnes slúži v prístave ako múzeum, plus v niektorých jej kajutách môžu platiaci turisti dokonca prenocovať.

Návštevníci múzea majú prístup takmer všade. Je fascinujúce, prechádzať sa útrobami týchto velikánov. Hľadieť do hĺbky trojposchodovej strojovej dielne, nazrieť do obrovitánskych skladov, postaviť sa na kapitánsky mostík, započúvať do pribehov vysťahovalcov či na samom špici napodobňovať pózu Leonarda a Kate z Titanicu, lebo i na stojacej lodi je protivietor prekvapujúco silný. Z informačného filmu sme sa ešte dozvedeli, že posádka mala 40 členov, o prádlo a bielizeň sa na všetkych lodiach staral pravidelne nejaký Číňan a každý jeden mal prezývku Max. Chlieb a žemle sa piekli každý deň čerstvé a správy zo sveta pre posádku sa cielene triedili. Tie zlé im zatajovali...

A nastal čas opustiť Cap San Diego. No Michaelovi sa akosi nechcelo, najradšej by ďalej behal po palube s vetrom opreteky. Keď som však definitívne zatrúbila na odchod, s neodolateľným úsmevom zahlásil: Mama, to je snáď prvý krát, čo si niečo vybrala a chceš odísť preč skôr než ja!

Vzápätí sme odštartovali posledný pokus na vyhliadkovú plavbu loďou 62! Lebo vzdať sa bez akéhokoľvek boja nebýva našim životným krédom. Až teraz sme si všimli (teda Michael), že pravdepodobne stojíme na zlom mieste, hoci toto bolo oficiálne uvedené na centrálnom rozpise. Na tabuľu priamo pri vode niekto rukou dočmáral oznam, že 62-jka odchádza z nástupišťa č.3. Vari taktický ťah domácich voči turistom? Zmenili sme teda stanovisko. Krátko nato sme si vybojovali VIP- miesta na palube. Smer Finkenwerder. A hoci už slniečko opäť svietilo ostošesť, odporúčam všetkým vziať práve na plavbu loďou vetrovky. Inak vás prefúka i tam, kde to technicky nie je možné. A keď loď neskôr mení smer na opačný breh, tak pravdepodobne i ošpliecha.

Pridŕžala som sa rady z knihy a na stanici Finkenwerder prestupila na č.64, smer Teufelsbrück. Odtiaľ sme nasadli na rýchlobus 36, smer Rathausmarkt. Vďaka Hamburg Card sme ušetrili príplatok 2€/os za prvú triedu. Tento autobus nestojí na každej zastávke a je preto rýchlejší (aspoň mimo centra mesta to platí určite). A vyhliadková jazda lesoparkom s prenádhernými vilami mohla začať...

Deň tretí, muzikálový

Rozhodla som sa, že si konečne zadovážim nejaké vhodnejšie plány mesta a HVV, lebo hoci sa oba nachádzali i v knihe, boli tak malé, že niektoré nápisy v nich sa nedali bez lupy rozlúštiť. Aj jasnozrivý orol by sa zapotil. A ja som nevlastnila ani lupu, ani orla. Autobusom sme sa preto najprv zviezli ku Hlavnej stanici, kde som dúfala v úspešné zavŕšenie svojej misie. Oba plány som získala v relatívne krátkom čase a pri pohľade na reklamnú tabuľu o turistických atrakciách mesta mi napadlo vyspovedať tamojšieho pracovníka na tému miestnych muzikálov. Bo posledná informácia z predošlého dňa od jeho kolegyne z iného stanoviska, že na ostrov sa dostanem iba s platnou vstupenkou mi akosi nesedela. Kdesi som čítala, že lístky sa dajú zakúpiť aj priamo na mieste krátko pred predstavením. (A tí, čo sa rozhodnú pre túto alternatívu, musia vari Elbe sami preplávať? - znela moja nevyslovená protiotázka). Zistila som však, že ani tento zamestnanec sa presne nevyzná v spleti všakovakých zliav, ktoré sa v konečnom dôsledku nedajú kombinovať, a tak je celá zavádzajúca paráda s fantastickými ponukami iba divadielkom pre naivných, pretože percentá získane kúpou tzv. rodinnej karty neprebije H.C., ale priamo na mieste zistíte, že sa do ponuky zrazu vplietla ešte akási pokútna zľava na "muzikálove leto" a zrazu vám je H.C. aj štatút rodiny nanič... Znechutená toľkými intrigami som sa rozhodla prestať špekulovať nad najvýhodnejšou ponukou a radšej zadovážiť dve vstupenky hneď na ten večer a nezaoberať sa zákulisnými praktikami nečestného jednania kohokoľvek (ne-)zodpovedného. A mať konečne jasno, v ktorý deň sa ideme kultúrne vyžiť!

Michael sa šťastím rozžiaril ako lustre v Ermitáži a bez akéhokoľvek reptania sa so mnou vybral ku ďalšiemu bodu programu. Isemarkt-u, ktorý je vraj Number 1 medzi miestnymi trhmi. Kdesi na internete som si prečítala, že je najdlhším trhom v Európe pod holým nebom, teda pod mostom. Pozvoľna sme sa nechali unášať davom ľudí, ja som nasávala atmosféru časov dávno minulých, kde-tu sa i pristavili, kúpili dve nádherné 3D-karty či započúvali do chytľavých tónov akejsi po francúzsky spievajúcej kapely. Cestou späť sme náhodne objavili nejaký kanál v paralelne bežiacej uličke a na jeho brehu som si všimla mnooožstvo zaparkovaných kajakov. Vo voľnom čase sa v Hamburgu dá hlava príjemne prevetrať nielen jazdou na bicykli...

Keď sme sa do sýtosti nabažili trhu, vrátili sme sa tou istou trasou na stanicu St.Pauli a kúsok od nej vstúpili do parku Planten un Blomen. Názov pochádza z tzv.Plattdeutsch, nárečia zo severného Nemecka (rozpráva ním i moja svokra, len vtedy jej vôbec nič nerozumiem).

Na 45 ha, ktoré sa tiahnu naprieč mestom, si domáci môžu prechádzkou dosýtosti dobiť baterky sviežou zeleňou popretkávanou žblnkajúcimi potôčikmi, jazierkami či fontánami. Pre deti je v parku k dispozícii hrnčiarska dielňa, rôzne ihriská, minigolf. Okrem toho tu objavíte bývalú Botanickú záhradu (vstup zdarma), Záhradu ruží, Záhradu liečivych byliniek, Japonský čajový dom, Hudobný pavilón, rôzne druhy občerstvenia a iné. V lete sa na jazere Parksee spúšťa o 22:00 farebná hudobná fontána.

Na smrť uchodení sme sa nakoniec vrátili na hotel, aby sme si aspoň trochu oddýchli pred nastávajúcim večerným zážitkom, na ktorý sme sa už obaja nesmierne tešili. Späť na Landungsbrücken sme sa dostavili podľa odporúčania o pol šiestej, predstavenie začínalo o 18.30. Zaradili sme sa do dlhočizného radu a sledovali dianie na móle, predovšetkým lode, pendlujúce k ostrovu a nazad. Vysvetľovala som Michaelovi, že i keď to tak nevyzerá, oni majú rokmi podobné akcie v malíčku, a preto určite všetko načas zvládnu, i keď z hada navonok neubúda, skôr naopak. Rastie a rastie.

O šiestej sme už stáli pred divadlom, no i tak som sa nedokázala zbaviť pocitu, že tú neorganizovanú zácpu na opačnej strane by kompetentní mohli vyriešiť inak. Nemeckejšie. Predsa len sú to masy ľudí (max. možný počet 2046), ktoré približne hodinu a pol (hoci nie naraz) stoja v ceste zvyšku sveta. Inak povedané, zavadzajú. (Keď sa na to pozriem očami tých nešťastníkov, čo nejdú na predstavenie a snažia sa napr. dostať iba v kľude domov.)

Lístky sme kupovali na poslednú chvíľu, ušli sa nám miesta vysoko v oblakoch, no napriek tomu ešte v celkom slušných oblakoch, čo sa výhľadu a akustiky týka. Skôr ma udivovalo, prečo ľudia naľavo od nás, nevzali radšej našu pozíciu (ich miesta boli už vypredané, keď som hľadela na plán sály na displeji počítača v predajni Informačnej služby). Akonáhle sa spustila hudba a na scéne sa zjavili prví spievajúci herci, vedela som, že krajšie prekvapenie som synovi nemohla pripraviť. Očami hltal všetko navôkol a spomienka na nadšený úsmev na jeho tvári ma hriala ešte dlho potom. Predstavenie bolo nádherné, kostýmy fantastické. Za najlepšiu, čo sa hereckého výkonu týka, sme obaja zhodne vyhlásili skvelú predstaviteľku paviána. Len mi je trochu ľúto účinkujúcich, ktorí si pravdepodobne neužijú dlhšieho potlesku (čo sa zaisto nevzťahuje na úspešnú premiéru a prvých desať predstavení po nej), ako by sa patrilo, lebo každý z prítomných (vrátane nás) má už v hlave plán rýchleho úniku. Aby sa čo najskôr dostal na palubu lode. Najlepšie tej prvej, lebo má ešte živo v pamäti, aký nekonečný rad si vystál na ceste tam. Nám sa to podarilo. Druhý breh sme dosiahli o niekoľko minút po opustení divadla.

Naspäť v hoteli sme sa do sveta snov preniesli na jemne doznievajúcich muzikálových tónoch.

Nenavštívili sme každú štvrť, no podľa toho, čo sme videli, má mesto Hamburg na prepravu obyvateľov k dispozícii autobusy, rýchlobusy, U-, S-bahny a lode (Fähre). Napriek veľkosti mesta (asi 1,8 mil obyv., 755 km²) a množstvu turistov nemám pocit, že by HVV nezvládali uspokojiť dopyt alebo že by sme si my cestujúci šliapali na päty, práve naopak - všetko šlo rýchlo, bezproblémovo, hladko. Pri niektorých linkách som z rozpisu zistila, že jazdia i každých 5 minút, pričom dobu trvania jazdy na jednotlivé zastávky vyznačujú údajom : ca. (toľko) až (toľko) min , čo považujem za rozumnejšie riešenie. Autobusári sa potom nikam neženú a s úsmevom na tvári počkajú na dobiehajúcich cestujúcich. Dobrým zvykom je nastupovať vpredu a šoférovi ukázať cestovný lístok, prípadne si ho u neho zakúpiť. Zastávky sú na znamenie. Podľa informácií z jedného letáku vám vodiči vo večerných hodinách po predošlej dohode smú zastaviť i medzi zastávkami, ak sa bojíte ísť pešo za tmy a oni zároveň neohrozia bezpečnosť premávky na ceste. V jednom z autobusov som dokonca objavila miniknižnicu. Nápis nad ňou oznamoval, že si môžete čítať počas jazdy alebo dokonca vziať knihu zadarmo so sebou, ak vás zaujala. (Určite ich tam darovali viacerí, lebo ich už nechceli/nepotrebovali, ale i tak je to milý nápad.)


reklama

reklama

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama