New York III.

alebo Kto je tu vlastne farebny?

Sudiac podla New Yorku (diid, pamataj, ze sudim podla Manhathanu a kuskov prilahlych stvrti ), oburavanie rasiszmu v Amerike, koliske to rovnopravnosti, nastalo skor z nutnosti, nez z humannosti. Cisto bieleho cloveka aby ste tam ultrafialovym svetlom hladali. Obyvatelia su cierni, cernejsi, tmavohnedi, bledohnedi, zltohnedi, zlti, ... Jednoducho su uz tak pomiesani, ze nemaju dovod robit medzi sebou nejake rozdiely. Aj ked ich robia. Prekvapivo sa k sebe nespravaju rovnocenne ani dvaja cernosi. No asi ako my bieli. Ak niekto robil predavaca vo fastfoode, zametaca ulic, parkov, taxikara, ... nebol to beloch. Naozaj vynimocne. Predpokladam, ze su to pristahovalci, ktori takto hladaju moznost uchytenia sa a buduceho rastu po spolocenskom rebricku. (Nehovorim, ze ako biely pristahovalec by som bola kandidatka na manazera officu len kvoli farbe pleti.)
Prvy raz som ostala prekvapena ako Alenka v Risi divov. Uz som pochodila viac velkych miest, a samozrejme cernoch, ci inak farebny clovek pre mna nie je novinkou. Ale v takom pocte? A vsade? Uplne vsade? Neuveritelne.
Jasne, som beloska, z krajiny, kde prevladaju belosi, moje oci su zvyknute vnimat ine tvare, ine farby. Zvyk je zvyk. Toto bolo preto nieco uplne ine. Sokujuce. Chvilu trvalo, nez som si zvykla.

Newyorcan.

Pravy Newyorcan je sebavedomy tvor. Nema problem s tym, ked nieco chce. Kludne ste tu videli dievca, ktore malo slusnu nadvahu, zadok ako sedan a tvaricku, o ktorej by ste prisahali, ze ta si bohvieakeho chlapa teda nenajde a bude rd, ak si niekoho vobec uchyti. A chodila s tak peknym vysportovanym chalanom, ktory si ju zalubene objimal, akoby bola miss universe. Jednoducho – ona so sebou problem nemala.
Stretali ste zeny a muzov doobliekanych tak, ze ste neverili, ze aj toto sa da skombinovat na jednej osobe. Da. Chodili v tom rovnako sebavedomo ako v poslednom dizajnovom kusku. Ci uz v tej horucave pobehovali vo svetroch, alebo odhalovali nemodelkovske telo v minisatach z ktorych sexy prestrihov kypeli hamburgermi krmene tela – oni s tym problem nemali.
Pravy Newyorcan, ked chce vediet, kam ide metro, tak sa kludne postavi do dveri a tolkokrat ich cez fotobunku otvori, kym si lezerne nepokvaka a nepopremysla nad tym, ci mu dali spravnu radu, akou linkou kam ist. Ze zdrzuje cele metro? A co?
Ak ho nieco nastve, bez servitky to vyvrieska na celu ulicu (ale s tymto som sa stretla len u cernochov, ostatni boli zdrzanlivejsi - hoci vynadat ti nemaju problem, ak sa citia v prave).
Pravy Newyorcan sa ako chodec nezdrzuje svetlami na semaforoch na krizovatkach. Kukne, a ak je auto dost daleko, ide. Obcas to neodhadne. Jednu taku obet sme videli.
Newyorcan a zrejme kazdy American sa vam ospravedlni, ked vy ho omylom/vedome/nestatne potknete, sotite, strcite, udriete.
Hadzu smeti do kosa.
Nefajcia na verejnosti. Nikde. Maju na to zakon. Nedavno si ho schvalili. Fajcenie, pitie je ilegalne, drzba zbrane je ok. Nesmiete mat v aute flasu, plechovku s alkoholom. Ani prazdnu. V kufri ano (aj celu prepravku), v aute nie. Ale v priehradke mozete namiesto mapy vozit nabitu devinu.
V noci som videla len jedineho jedneho opiteho chlapa za cely cas nasho pobytu.
Kym my v kolone poctivo stojime a v duchu dumame alebo sa dusime hnevom, kto tam zase co robi, ze to nejde, Newyorcan, ak sa dostane do zapchy, hned trubi na toho pred sebou. Akoby prave to mohlo pohnut celu kolonou.
Praveho Newyorcana sme stretli hned na letisku. Bol to taxikar – Arab – a bolo ich tam spusty. Striehli na kazdeho turistu, ktory sa bojazlivo s velkym baglom na chrbte rozhliada po obrovskej hale letiska. Hned potom ako s malou dusickou prezil namosureny pohlad colneho uradnika, v ktorom sa miesili spanielske korene po babicke a mexicke po dedkovi, ktory vam skontroloval otlacky prstov, kukol na biometricke crty tvare, polozil unudenu otazku: ako dlho sa chystate zostat? A po vasej priskrtenej odpovedi, ze len 7 dni (mala som povedat 6, ale co uz. Ten stres.) vam buchol do pasu peciatku a zahucal na dalsieho sposobne cakajuceho za ciarou v rade - Next, please!
A boli ste prepusteni cez brany zaslubenej zeme, kde sa kedysi cestovalo tyzden po mori s tazkymi drevennymi bednami namiesto ruksakov a na Ellis Islande vam vo velkej prijimacej hale buchli peciatku – „zamietnute“ a deportovali vas na Ostrov Slobody, kde tronila Socha Slobody (co vas vztycenou pochodnou Ohna slobody vitala pri prichode, ked ste sa plavili lodou okolo cez zaliv) a pichli vas rovno do deportacneho vazenia. Kde ste si pockali na lod domov. Americania miluju paradoxy.
Inak na Ellis Islande mozete nahliadnut do zaznamov imigrantov a ak mate predka, co tam siel, mozete po nom mozno objavit davno zabudnutu stopu (ako mi uz tuto infosku vyfukli v minulom blogu, bhuuuu.).
A spat k tym turistom s pohladom zaskocenej ovce. Tak na tych striehnu taxikari- Taxi, sir? Taxi?
Odvazili sme sa spytat len na najblizsie metro a uz nas mal – A, to je daleko, to moc stoji. U mna to mate za 95 dolarov.
Inak, odporucam jazdu taxi. Ak trafite na yellow cab taxi (zlty taxi), tak je to za 50 dolarov. ALE! Americania, ako obchodnicky narod, kde sa vztah k peniazom dedi po jadrovej aj mitochondrialnej DNA, uvadzaju ceny bez DPH a bez mestskej dane a co ja viem este coho. Takze celkova vysledna cena ma daleko od tej prezentovanej, ale ta prezentovana zase vyzera vabne. Takze – je to jasne.
V podstate sme vedeli, ze metro nie je priamo pri letisku. Ze k nemu treba docestovat autobusom. Moc sme si neboli isti, ci po tych desiatich hodinach v lietadle a casovom posune (bolo sest vecer, ale my sme mali biologicku polnoc) tuzime hladat autobus, metro a vsetko, a tak sme sa nasackovali do vinovocerveneho Grand Cherokeeho, na zrkadielku vyzdobeneho CDckom s arabskym rucne pisanym textom a strapacami a ozdobkami (jednoznacny moslim) a sli. No letel s nami akoby tu licenciu nemal, ale tvrdil, ze ma.
K ceste na Manhathan a po Manhathane vobec – mam slogan pre Dopravny podnik Bratislava, a.s. : „New York by nase cesty miloval.“
Vymole, zbrusene cesty, vyjazdene kolaje, ... no, slovenska polna cesta, tot hotovy raj oproti tomu.
Este stale mate pocit, ze New York je tak nedosiahnutelny?
Manhathan detto. Cestou nam poukazoval vselico zaujimave, co je vidiet od vypadoviek v meste. Ale ked si uvedomil, kam az ideme, ostal taky akysi neisty, lebo nas hotel bol na hranici stvrte Harlem. Co sa mi zda je vnimane ako brana do Bronxu. Harlem je na severnej casti Manhathanu, Bronx za riekou na druhej strane.
Upozornil nas, nech v noci nevychadzame, takze sme samozrejme hned prvu noc vyrazili na potulky do Central parku. Resp. k Central parku, k Dakota building, k domu, kde naposledy zil a kde zastrelili Lennona.
Skasiroval nas so vsetkymi priplatkami o slusnu sumu a odisiel.
Inak cestou som pobavene (ak nas zrovna nehadzalo, akosme skakali po vymoloch) sledovala tabulky pred krizovatkami – Ak ste v pravom pruhu, odbocte VPRAVO! Ale vsade mali iba okruhle svetla, ziadne komfortne sipky ako u nas (este stale sa stazuteje, ze ste na Slovensku? Ja som na cisto svetelnych semaforoch vzdy v koncoch, kedy, kde, ako ist cez krizovatku.), takze asi to bolo nutne. Aj vzhladom na to, ze NY, ako obrovske mesto je pravdepodobne v permanentnom stave oprav a na zbrusenej ceste vodorovne znacenie budete hladat tazko.

Bronx.

Tak toto bol napad za sto bodov. Najprv sme sa len tak podpichovali, kto z nas naberie odvahu a pojde modrou linkou metra az na konecnu, do srdca Bronxu. (Inak, byvali sme na okraji Harlemu, ale to je celkom mila pokojna stvrt.)
Je taky vtip o tom, ako sa co najrychlejsie premenit na jezka. Staci, ked vojdete do terchovskej krcmy a rodilou cestinou prehlasite: „Panove, vedecky bylo prokazane, ze Janosik byl madarskej Zid.“ A vylezete odtial najezeny krivakmi ako dikobraz. Drahy preto navrhoval, aby som mu na tricko anglicky obocenkou napisala: Nenavidim negrov. A potom mu stopla, ako rychlo bude vediet utekat. On ma take napady rad. Naco som ho upozornila, ze stopovat nebude treba, bude stacit ratat vystrely. Jezko sa konat nebude. Netreba ich podcenovat, oni su uz predsa len trochu modernizovani.
Nakoniec sme sa rozhodli pre kompromis. V Bronxe stoji slavny stadion Yankees. V podstate hned na zaciatku. Sli sme metrom k nemu a potom sme sa presli cca 2 kilometre Bronxom popod trat metra (jazdi tam vo vzduchu) o dve zastavky dalej. Smerom do centra.
Konecne som pochopila zmysel slova rasizmus.
Rodinky, co bezcielne sedia rozvalene na starych rozkladacich kempovych kreslach neistej farby, v otvorenej spinavej garazi s opadanou omietkou, kde stoja dve zhrdzavene spinave auta. Rodinky, co griluju na chodniku pod vyblednutymi slnecnikmi. Na grile, ktory by ste uz asi nepouzili. Alebo by vas vychova vasich matiek zlomila a donutila, by ste ho vydrhli (aspon to skusili). Vsade neporiadok, odpadky, co vam kde od ruky odpadne, tam to ostane. Vsetko znicene, posprejovane (ale niektore grafitti boli moc pekne), zajdute vekom, osarpane, oprsane, zatecene. To nie je lyricky prehnany portret – to je fakt. Oni to robia. Oni tak ziju. Oni v tom ziju.
A pohlady. Uprene, neprijemne, varujuce. Citite ako sa za vami kazda hlava otoci (holt, sme vyzerali ako biely turisti na exkurzii, urcite sa im nepacilo, ze si z nich robime zoo). Citite az v lopatkach kazdy jeden pohlad. Pomaly sa za vami nazbiera partia vyrastkov – neviem, co chceli o nas zistit, mozno boli len zvedavi, co vlastne chceme my. Vydrzala som to tie dve zastavky, hoci uz pri prvej som uvazovala, zeby sme mohli vybehnut hore a radsej uz ist metrom do bezpecia Manhathanu. Drahy ma ale prehovoril, aby sme sli este jednu.
Skusila som si, co je to rasiszmus. Obratene.