New York

Cesta tam a spat alebo Letecka odysea.

Cesta tam prebiehala presne podla planu „Niecom som zabudla“. V tomto pripade to boli letenky. Tesne pred polnocou som kukla na net, ako sa nam maju a tam na mna zablikala poznamka – „Najmenej 24 hodin pred odletom potvrdte u cestovnej kancelarie alebo u leteckej spolocnosti vasu ucast na lete.“ A sakra!
Poslala som im rychlo potvrdzujuci mail, lebo o 24:00 sa nikam nedovolate a celu noc sa modlila, aby to stacilo. A pripravovala si obhajobnu rec v anglictine pre letisko, ze som to predsa urobila DEN predtym.
Cestu na letisko som stravila v nervoch a moj drahy manzel si zo mna robil nemiestne zarty: „Ani by ma tak nestvalo, ze sme tie peniaze vyhodili zbytocne. Ale to, ze sme to uz vsetkym povedali a nikam neleteli budes vysvetlovat vsetkym ty.“ a „Vzala si plavky?“ „Ty sa chces kupat v oceane?“ „Nie, ale ked uz sme tu, mozeme to otocit na Chorvatsko, ked uz mame ten tyzden volna.“ (sli sme totiz na letisko do Budapesti.)
Nervozita vyvrcholila, ked sme dosli k self check in (automatom, kde si sami zadate vsetky kody a ono to na vas na zaver vypluje letenku – skracuje to cas a nemusite stat v rade) a roztrasenymi prstami som zadavala kody z potvrdenia leteniek. Maly infarktovy okamih napatia a ... vypadla letenka. A potom druha. Skoro som skolabovala.
Neviete si predstavit ako som ale potom sladko vychutnavala cestu – zasluzene. Jednoducho zazitkova cestovka u nas funguje stopercentne. Co sa potvrdilo aj na ceste spat.
V posledny den sme si nechali Metropolitne muzeum v Central parku. Mali sme taky plan, ze si tam odlozime ruksaky a v prijemne chladenych priestoroch preckame dennu horucavu az do odchodu (je tam aj restauracia). Skrt cez rozpocet nam urobilo muzeum. Batohy vacsie ako 16 palcov neberu. Smola. Tak drahy strazil ruksaky v parku a muzeum som si vychutnala sama. Gentleman. Ale nepytajte sa ho na to – jeho nazor na celu situaciu mal k gentlemanskosti daleko (vonku bolo 36 stupnov – uz sa ochladilo. Ale o meste neskor.).
Nakoniec sme sa rozhodli odist z mesta na letisko o hodinu prv. Zrejme zasah z nebies, lebo pri uliciach preplnenych yellow cab taxi az sa to len tak zltlo, by ste nepovedali, ze budete stopovat taxi 20 minut. Neviem kde ich chodia odchytavat rodili skuseni Newyorcania, ale vsetky boli obsadene. Ten, ktory me odchytili my, aj tak nebol nadseny predstavou, ze ma ist na JFK letisko. Coskoro sme zistli preco. Vymotat sa z mesta a premotat sa kolonami na vypadovkach nam z planovanej hodinky sravilo dve a pol hodiny cesty.
Na lestiku sme zazili male vzruso, ked sme zistili, ze nase lietadlo leti z terminalu 3, kdezto my sme na terminali 1. Kto videl letisko JFK, prave pochopil, ze nas od miesta odletu delila vzdialenost cca 2 km. Nastastie tam pre podobnych turistov maju letiskovy vlacik, ktory vas bezplatne odvezie, kam treba.
Cestou do US and A, sme leteli dvoma lietadlami so zastavkou v Parizi. Museli sme prebehnut maly maraton z terminalu A do terminalu E a ticho zavideli nasej batozine, ktora sa bohemsky vyvazala na vozikoch z jedneho lietadla do druheho.
Ale boli to aspon lietadla na urovni. Cestovalo sa v nich pohodlne, siel mi zvuk k televizii a boli tam len dve male deti, aj to uplne vzadu.
Cestou spat sme leteli bez zastavky. Nase lietadlo dalo najavo, ako to s nami mysli uz po desiatich metroch cuvania z taxisu (ci ako to volaju). Pohli sme sa na cas. 19:40 miestneho casu. Vziuu... vsetko zhaslo, motory zastali, hrobove prekvapene ticho. Trvalo asi minutu a vzng! vsetko zase nabehlo.
Krispsin, a to sme este neboli vo vzduchu.
Ale zdalo sa, ze je vsetko v poriadku. Presli sme slimacim tempom na koniec runwaya a postali sa do rady za uz cakajuce lietadlo. Za nami ako husky v rade pochodovali dalsie tri bruchate biele lietadla, ktore sa postavili do fronty za nas. O malu chvilu dokvitlo este jedno. A cakali sme.
A cakali.
A cakali.
Po dvadsiatich minutach nicoho sme sa pohli. Slimacim tempom sme zabocili este raz dokolecka a zaradili sa ako posledni do husieho radu.
A cakali sme.
A cakali.
A cakali.
Po cca dalsich dvadsiatich minutach sme sa pohli. (Asi dvakrat vypadla na male okamihy elektrika.) Slimacim tempom sme presli runway na opacny koniec. Premyslala som, ze ak chce takymto tempom vzlietnut, tak skor budem doma pesky. A kedze sa uz zotmelo, stratila som orientaciu, teda vam neviem povedat, co vsetko sme pochodili, ale vyzeralo to ako exkurzia po letisku. Raz sme zabocili tam, potom zase onam. Akoby sme bezcielne chodili tam a zase naspat (jeeej, tuto cerpaciu stanicu sme uz videli!). Akoby nas presuvali tam, kde sme zrovna nezavadzali. Potom lietadlo nahle pridalo... ale ukazalo sa, ze to len v dohlade boli hangare, tak ich zrejme zacitilo.
Nakoniec nam kapitan oznamil, ze sme mali len „malu“ poruchu na eletrike (vypadla cca 10 krat), ale uz sa to spravilo. Pravy motor, ktory odmietal bezat, uz konecne bezi (A ste si isty, ze mu to nadsenie vydrzi az do Madarska?), a teraz mame „mensie“ problemy s navigaciou, bez ktorej ale zial nemozeme preletiet ocean. Tak sa vraciame spat k terminalu, odkial sme sa pred hodinou a pol pohli. Do lietadla za cas oprav postupne pribudlo cca 30 dalsich pasazierov, ktori zrejme kupovali last minute letenku – letenku do hociakeho lietadla, co leti ich smerom a je prave k mani. Co sme boli my. Ktovie, ci im povedali, do akeho stroja sa to dostanu a ci im dali zlavu alebo priplatok za pravdepodobne adrenalinovy let.
Manzel sa ma spytal, ci nevyuzijeme prilezitost a radsej tento pomaly sa rozpadavajuci stroj zbabelo neopustime uz teraz. Nesuhlasila som.
Navela nam po troch hodinach od povodneho casu odletu oznamili, ze vsetko je ok a letime. Ale nez sa tak stalo, trvalo to este dalsiu pol hodinu.
A hura! Konecne sme o 23:45 boli vo vzduchu. Fukal silny vietor a lietadlo sa kyvalo zboka nabok (vyrovnavalo), ze nam to po tom vsetkom vela viery v stastny koniec cesty nepridalo. Zakyvali sme dole vysvietenemu nocnemu New Yorku a leteli v ustrety rannym zoram nad Europou (casov posun).
Odlet sprevadzal plac asi osmych deticiek vo veku 4 mesiace az rok, ktore cestovali s nami. Nesuhlas s letom im vydrzal hodne dlho. Rozladene plakali a ja som tuzila po stuploch do usi. Nechcem byt zla, ale uz som tomu odvykla. A tu sa predtym navyse nedalo nikam ujst.
Zvuk k TV mi nesiel, tak som nakoniec ocenila prehnanu gestikulaciu Jennifer Aniston (inak mi s nou ide na nervy), vdaka ktorej som nemala problem pochopit, o co v tej nemej komedii slo.
Aby som to skratila – bol to starsi typ lietadla, teda cestovanie nebolo tak pohodlne a noc som stravila na manzelovi. Co ho pre zmenu asi prvy raz v zivote neurobilo stastnym, lebo poriadne strpol, kedze sa nemohol pohnut.
Nabuduce uz len prva trieda. Nech to stoji, co to stoji!