Sedlák v Paríži a múzeá

Metrom sme sa doviezli do nášho hotela. Spotešením sme po desiatich minútach blúdenia zistili, že bol len desať metrov od východu metra. Žial sme sa vybrali opačnou stranou. Tento hotel som vybrala aj preto, že mal 24 hodinovú prevádzku. Po minuloročnej skúsenosti z Londýna, kde hotel o desiatej zavreli a skoro sme s ruksakmi nocovali vonku, to bol pre mňa dôležitý bod k dobru. Rovnako pre naše nočné túlanie, ktoré takto nebolo obmedzené zatváracími hodinami. Ďalší príjemný bod bol internet zadarmo, WC a sprcha na izbe, každý deň upratané postele, umytá dlážka a vymenené uteráky, posteľné prádlo v cene (niekde si ho musíte priplatiť), fakt, že hotel stál až o uličku ďalej od rušnej vychytenej ulice mladých, takže tam bolo celú noc príjemné ticho, hoci len o kúsok ďalej kypel nočný život a doprava.
K pamiatkam ste to mali metrom necelých päť minút a to na centrum Paríža za vcelku prijateľnú cenu.
Usadili me sa na izbe. Zo zásob na cestu nakŕmili synátora, uložili ho do postele (bolo skoro pol dvanástej). Ešte vydržal pozerať telku (dávali program o stavaní drevodomov), a hoci mal oči ako mačiatko, vytrvalo sa ho snažil dopozerať. Vo chvíli ale, ako sme TV vypli, viečka mu padli a v sekunde bol ako poľská štolverka. No a čo už dvaja dospelí s úspešne načatým večerom, keď dieťa spí ako poleno?
Ráno som si vychutnala fakt, že som sa zobudila ja sama a nebolo to preto, lebo zvonil budík. Za oknami slniečko (dôrazné varovanie vyšších mocností zafungovalo), osem hodín preč (doma by o takomto čase bola panika – Zaspali me!!!!), zvyšok rodiny tuho spal, tak som sa otočila na druhý bok a driemala ďalej. Kľudne mi záviďte. Doprajem vám to.

No a teraz niečo k pamiatkam. Vzhľadom nato, že tento výlet sa konal pre nášho drobca, veľkým oblúkom sme sa vyhli tradičným turistickým cieľom. Lebo neviem, akoby si asi šesťročné dieťa vychutnávalo rozdiel medzi Monetom a Renoirom. Tentoraz sme sa zamerali na ciele väčšinou turistov opomínané a príjemne nepreľudnené.
Letecké múzeum, Technické múzeum, Múzeum paleontológie a iných zvieratiek, dinosaury a podobne.
A nemala by som zabudnúť na ukážku mojej nehynúcej inteligencie. Alebo to zvaliť na zmenu podnebia? Proste a jednoducho v to ráno sa mi vôbec nedarilo. Najprv som pri okienku zablokovala uponáhľaný ranný parížsky dav, čo letel do práce. Po psote som sa s predavačom dohodla na tom, že chcem lístky do metra do zón 1-3, dva dospelé, jeden detský. Chudák nerozumel angličtine a neznášal turistov, ktorí ho ňou obťažovali. Po ich kúpe sme zistili, že som zabudla dôrazne podotknúť, že ich chcem na 5 dní, nie 1 deň. Takže naspäť. Lístky stornovať, myslím, že v duchu nemal na moju adresu príliš slušné myšlienky. Dav za mojím chrbtom rástol a hrozivo mumlal. Dostala som nové lístky, tie správne a hurá preč. Ale počkať! Veď ja som chcela aj pokladničný blok. Pretlačila som sa späť, mám dojem, že keď ma znova uvidel, zatmelo sa mu pred očami. Dobrých päť minút sme sa dohadovali, čo to vlastne chcem. V dave nervozita na najvyššom stupni. Konečne mi naštvane vypísal doklad o kúpe, lebo keďže som si bločik nevypýtala hneď, skončil kdesi v koši medzi ostatnými. Víťazoslávne som odtiahla a dav si z uľahčením vydýchol. Prešli sme turniketom a ja som si ťažko vybojovaný lístok dôkladne schovala do vačku na zips. Na takéto výlety nosievame takú mestskú verziu turistických nohavíc, ktoré majú takýchto vačkov veľa. Sú pohodlné, rýchlo schnú, ak opršíme a dobre vyzerajú. Hoci nie k opätkom.
Ak si myslíte, že deň blbec tým skončil, tak sa mýlite. Lebo moje nohavice sa odzipsovaním spodnej časti dajú premeniť na kraťasy. A verím tomu, že už presne viete, do ktorého zipsu som si strčila ten lístok. Áno, presne tak, do toho nesprávneho. Takže keď som ho najbližšie chcela nájsť, bol už dávno kdesi vytratený v metre. Neostávalo iné, ako ísť minúť ďalších 30 eur na nový. Holt, dobrodružstvo sa niekedy predraží.

Do leteckého múzea sa ide autobusom 150. Začína pri jednej zo staníc metra č. 7. Oplatí sa vám nastúpiť práve tam, lebo hoci sa potom pretína aj s inými stanicami, aspoň si sadnete a držíte si svoj flek ostentatívne kukajúc von oknom a ignorujúc domácich, čo vás žerú pohľadom, aby ste im prestali zaberať miesto a vzduch. Ja raz neviem, čo tí turisti Parížanom tak vadia, keď z nich žijú.
Vonku je inak na čo pozerať. Keďže sa raz prestanete hrať na krtkov v metre, otvorí sa pre pred vami život mesta. Autobus prechádza aj indickou štvrťou v okolí stanice metra Chapelle. A to bolo niečo pre mňa. Toľko prekrásnych sárí, jedno zdobenejšie než druhé, len tak iskrili vo výkladoch až oči prechádzali. A tie šperky, slinty-slinty–slinty-slint. A normálne to tie ženy tam aj nosia. Čo u nás môžete vidieť tak maximálne v rámci kultúrneho vystúpenia niektorej tanečnice, alebo v nejakom tom muzikálovom bollywoodskom filme, tam mali bežne. Spod flitrami, perličkami, kamienkami a zlatými, či striebornými niťami bohato vyšívaných sárí pestrých farieb vykukovali jeansy a čižmičky a na vrchu bol kabát alebo pekná moderná vetrovka. Na čele znamienko a nad ním sa spod baretky, či čiapky pohupoval visiaci zlatý filigránový šperk alebo podľa stavu (vydatá) mala hlavu ešte aj zahalenú časťou sárí. Zápästia plné náramkov. Proste žena oblečená tak, aby dostála tradíciám oboch kultúr.

Múzeum sa nachádza v rámci tretej zóny, takže nemusíte dokupovať lístok. Len si ho v autobuse označte. Mašinka je hneď za šoférom.
Že ste na mieste spoznáte podľa toho, že po vašej ľavici bude veľká nízka rozľahlá budova (bývalé letisko, ako zistíte z modelu vnútri), pred ktorou sa do výšky vzpínajú tri letiace lietadlá. A spoza nej trčia k nebu dve skutočné francúzske rakety (modely 1:1 tuším) Ariane 1 a 5.
Ako pri všetkých múzeách, aj tu vám môžem poradiť jediné – príďte spolu s otváracími hodinami. Vyhnete sa čakaniu. Hoci tu nejaké zvlášť nebolo ani tak, lebo väčšina turistov pozná z Paríža Eiffelovku, Louvre a Versailles. Tí skúsenejší aj Orsy, Sacre Coeur a Invalidovňu. To je asi všetko, čo stihnete za pochodu spolu s cestovkami, ktoré zájazd organizujú. Skúsili sme a odvtedy dávame prednosť cestovaniu na vlastnú päsť. Aspoň po Európe. Máme svoj čas, svoje pohodlie a svoje rozmary. Žiadne prispôsobovanie. Sprievodcu v pohode nahradí internet naštudovaný doma v pohodlí v predstihu.
Toto múzeum ponúka všetko zadarmo, okrem vstupu na palubu najväčšieho Boeingu, Concodru a Dakoty a detského kútika s lietadlovými trenažérmi.
Vstupné vám napíšem neskôr, keď vyhrabem lístky. K lietadlám bolo zvlášť a do kútika zvlášť.
Múzeum je rozdelené do „troch“ častí. Vpravo prvé pokusy človeka vzlietnuť, vľavo moderné lietadlá. Vpred k sa šlo von k lietadlám na prehliadku. Je to celkom pekný zážitok vojsť na palubu lietadla, kam by ste si inak lístok nekupovali. Nehovoriac o tom, že Concordy už ani nelietajú. Hoci lietali nadzvukovou rýchlosťou (Paríž – New York za 3 hodiny) a ich paluby boli vždy plné (vždy sa našlo dosť bussinessmanov, pre ktorých hral rolu čas a nie peniaze, aj slávnych osobností, či zážitkuchtivých turistov, pre ktorých to bolo vecou prestíže letieť rolls royceom medzi lietadlami), boli neekonomické a moc zaťažovali životné prostredie. Potom jeden havaroval pre prasknuté koleso, 140 mŕtvych hneď na štarte a definitívne ich stiahli z obehu. No a kto by si nechcel ohmatať ozajstnú raketu, strčiť jej hlavu do výfuku a na vlastné oči vidieť, ako vyzerá atómová bomba?
Viac ako v modernej časti sa mi páčilo v tej starej. Prišla mi viac premyslená. Je tam možnosť vojsť do starej dielne, kde vládne pokoj, prítmie a jemnučké zvuky navodzujúce tajomnú atmosféru zašlých čias... presne ako keby ste vošli do zabudnutej pivnice a objavovali, čo bolo roky ľudským očiam ukryté. Ak viete po francúzsky, môžete listovať v knihách položených nedbanlivo na stoloch akoby ich práve pred chvíľou niekto čítal a iba si odbehol. Pri obracaní stránok vám bude komentátor rozprávať príbehy prvých letcov-odvážlivcov. A vôbec, ja mám rada staré zašlé časy, keď všetko vyzeralo tak jednoduché.
Musím však priznať, že aj vesmírna časť je pekne urobená, tmavá ako noc, pekne nasvietená, plná rakiet, boxíkov s filmami o lete na mesiac, modelov s vysvetleniami ako čo funguje a podobne.
V detskom kútiku sa vaše dieťa zabudne nadobro. Možnosť pilotovať lietadlo, učiť sa, čo je to výškomer, gyroskop, ako pracuje, ako to vyzerá na palube raketoplánu, ako tam astronauti cvičia, spia, jedia, pracujú, možnosť zachraňovať alarmujúcu situáciu na sonde navlečený pritom v skafandri (skúsiť si, aké to je robiť všetko v rukaviciach). Posedieť si v kabíne Boeingu letiaceho do Paríža. Skúsiť, aké to je letieť za ostrého slnka, v daždi a hmle, v búrke a v noci, v snehovej metelici.
Popravde, ako dospelých nás to trochu sklamalo, pripadalo nám to moc jednoduché, ale drobec bol nadšený a museli sme ho presviedčať, aby odtiaľ šiel dobrovoľne a nie vlečený za nohu nechtami drápuc koberec.

Rovnaký zážitok nám poskytlo Cité. Múzeum vedy a techniky. Pred 26 rokmi, keď ho otvárali to muselo byť niečo neuveriteľné. Dotykové obrazovky, 3D kiná, pohybové simulátory (tie, ktoré sa s vami hýbu podľa toho, ako lieta vozík na koľajniciach na plátne a vy cítite každý jeho náraz, takže máte dojem, že sedíte v ňom). Dnes sa pousmejeme nad tým, že nie celá plocha obrazovky je dotyková. Že veľkoplošné obrazovky sú ukryté v obrovských škatuliach, aby nebolo vidieť ich mohutný zad. Veď dnes nám v obývačkách visia na stenách rovnako veľkoplošné televízory o hrúbke ledva desiatich centimetrov. A máme notebooky, ktoré majú dotykovú celú plochu obrazovky. V Mníchove zažijete pohybový simulátor stokrát realistickejší. Ako povedal môj drahý, chcelo by to na pár mesiacov zavrieť a zmodernizovať.
Ale inak je to stále pekné a deťom to ponúka veľa možností skúmať a chytať a pýtať sa a pýtať a pýtať, až som sa za naším drobcom vláčila vyčerpanejšia než on. A to sme chceli uťahať jeho. V3D kine Geode sme nakukli do života dinosaurov. V časti o zvukoch sme napr. vyskúšali ako rôzne pracuje zvuk, ako chrúmu slimáky a ako počuť šepkané slovo na desať metrov ďaleko. Inde sme zase modelovali 3D rozmer zemského povrchu pomocou satelitných snímok. Hrali sa na riadiacu vežu a navigovali lietadlá. Je tam toho hrozne moc. Treba sa túlať a objavovať. Bez ohľadu na potrebu modernizácie, keby naše dietko už nebolo unavené, tak je to ďalšie miesto odkiaľ ho vlečieme za nohu zanechávajúc za sebou vyorané brázdy jeho vzpierajúcimi sa nechtíkmi.
Vstupné sa platí rôzne podľa toho, kam všade sa chcete pozrieť. Treba si vziať pri pulte letáčik a naštudovať. Lebo sa dá kombinovať. Teda ak máte už niekam vstupenku, do ďalšej niektorej časti stačí len priplatiť. S iným lístkom budete musieť zase zaplatiť celú sumu. Musíte si vybrať.

Treba však priznať, že najväčší zážitok bola návšteva Quicku, francúzskej obdoby McD.naldu (hneď vedľa Cité), kde bola preliezačka so šmýkalkou dômyselne prepletená a jašilo sa na nej kopec detí. Tam drobec zapadol a okamžite zabudol na únavu a všetko. Ešte aj ten hamburger do seba nahádzal, čo najrýchlejšie (inokedy aj pol hodina ždibrania ako vrabec), aby mohol okamžite letieť späť.

V Múzeu rastlín, paleotológie, atď sme poobdivovali kostry a preparáty všemožných zvieratiek, ich orgánov a svalov, vrátene ľudských plodov pred narodením (kto nemá rád CSI a Kosti, toto rád mať nebude).
Ale zase v budove zvieratiek je krásne. Je presklená, celkom zaujímavo urobená, plná vypchatých exotických zvierat (aj lev, žirafy, slon, ťavy) pekne nainštalovaných a presklený výťah drobca uchvátil.
Nezabudnite na WC, lebo ďalšie bude ktoviekde.

K týmto pamiatkam sa dostane ľahko. Nájdete správnu stanicu (kto nemá nervy na tipovanie, kúpi si ešte na Slovensku prezieravo sprievodcu a tam mu bude povedané, ktoré metro, ktorá stanica), nezabudnete na nej aj vystúpiť, potom nájdete na stenách šípky k vytúženému objektu a idete po nich ako poľovnícky pes. Vonku vás budú navigovať hnedé tabule (európsky zjednotené označenia pre smer k pamiatkam).

A teraz malá zachádzka k parížskej povahe. Nemajú radi angličtinu. Ešte menej nemčinu. U mladých sa dá predpokladať, že anglicky vedia. Pokiaľ ale nemusia, tak nehovoria (podľa toho potom aj tá angličtina vyzerá, keď ju na vás konečne vybalia). Majú vo zvyku sa tváriť, že vás ani nepočuli, pokiaľ ich doslova nespaľujete pohľadom, že práve im ste otázku smerovali. A keď prehovoria, pre zmenu nerozumiete vy. Lebo hľadať za slovami „óľcí“ anglické „hól sí“ (hala C) takto vyzerá jednoduché, ale v danej chvíli nemáte potuchy, čo tým myslí. Preto odporúčam malý bloček a pero po ruke.
Veď keď to nejde rukami a nohami, ani ústne, tak dve jasné písmenká vyriešia celú jazykovú bariéru: „WC?“ (oni totiž anglické „toilet“, „dabljú sí“, „bátrúm“, „lavratory“ jednoducho nerozumejú).
No a u starších môžete na betón predpokladať, že angličtinu nevedia. Aj keď nájdu sa výnimky.