Denník naničmamy

Nic nemoze byt lepsie, ako ked vam v robote 3 dni pred vianocnymi sviatkami vypnu internet.

Ehm už?

To kedy sa stalo?

Ja začínam chytať paniku?

Od predposledného júna máme Zet. Dovliekla som ju hlavne na svoju vlastnú radosť a potechu, lebo od začiatku mi bolo jasné, že 95% starostlivosti bude na mňa. Preto sme nemali úplne malilinké rozkošné šteniatko, ale volila som vlastne „menšie zlo“  ... Zet mala už cca pol roka, keď som ju doviezla.

Stres! Vyžieram klobásu a naliala som si druhý pohár červeného vína. Keby sa niekomu zdalo, že píšem blbosti, aby vedel prečo. A prečo? Nie, nie je to stres z Vianoc. Ideme k mamke, tak čo nestihnem upratať, to 24.12. bude 200 km odo mňa. je to stres z telefónu.

Ak by som si sama mohla vybrať darček pod stromček nehľadiac na čas, peniaze, rodinu, ... proste na nič, asi by som si vybrala hodiny v kuchárskej škole. Fakt ma to baví, ale fakt. Nielen pečenie, ale aj varenie. Milujem, keď mám čas a priestor a dostatok všetkých ingrediencií. Milujem o jedle čítať, počúvať, pozerať sa na prípravu, asistovať. Dotýkať sa ho, umývať, krájať, ovoniavať, miešať, ochutnávať, variť, podlievať ... a hlavne ho potom milujem jesť.

Dnes je Andreja – Ondreja a zajtra nám nastupuje advent. Ani by som nepovedala, že už túto nedeľu by sme mali zapaľovať prvú adventnú sviečku na obed na stole. Mne sa nejak o svietniku ani nesníva.

Aha, čo som našla v mojom textárskom archíve. Písala som to pre jeden časopis. Posúvam pre mladšie "účastníčky zájazdu", ktoré netušia ako to tu celé vzniklo. 

... alebo Vďakyvzdanie a deň po ňom

Skôr ako vážne všetkým v tých obchodoch prepne, skôr ako vás zavalia všetky tie reklamy, celá Amerika sa dnes stíši. Či mala by sa. Je to sranda, lebo ako oni slávia s pokorou to vďakyvzdanie, to, že tí prví prišelci do Nového sveta tú prvú noc prežili, my s pokorou sme prijímali čas adventu a aj Vianoce.

Paradoxne za posledných pár rokov sa Vianoce začínajú mýliť s oslavami Nového roku tuším.

Dlho nenápadne odkladám to, čo si myslím, že by malo uzrieť svetlo sveta. Nie pre znechutenie, ale pre poučenie nič netušiacich. Lebo taká istá som bola aj ja. Netušila som, že existuje na tomto svete niečo také, čo môže človeka nielen stretnúť, nielen sa ho dotknúť, nielen zraniť. Ale môže ho to schmatnúť nepozorovane do pazúrov a spraviť z neho rešeto. Otlčený hrniec, použitú handru alebo niečo tomu podobné, lebo presne takéto pocity mi zostali v mojej duši. Nechcem však priniesť na tieto stránky depresiu ani ponurnú atmosféru a už vonkoncom nie zlú náladu.