Denník naničmamy

Ja nevarím bohvieako rada. Ale musím. Kto má chalanov v istom veku vie, že nejedia. Že žerú. Cez obed nakúpim aj rôzne potraviny, že keby obed nestačil. Makovník, oblievané piškóty, oriešky. Po návrate z práce si chcem dať za odmenu piškótku. Mh, zo skrinky vyhadzujem prázdny obal. Nerada varím, ale musím. Lebo by zjedli aj mňa. Kúsok by inak mohli. Asi napíšem fakt kuchárku. Kamarát, inak skvelý a zodpovedný tlačiar Brisk Print, mi vraví.

Asi to presne a zodpovedne vystihuje moje posledné dni života. Keby som zrátala kilometre v aute, čo za posledné dni som sa navozila, tuším už v tom Santiagu by som mohla aj byť. Doma tiež veľa kľudu nie je.

V pondelok som bola na dcérinom rodičovskom združení. Je siedmačka na waldorfskej škole. Všetko je tam inak ako poznám, poznáte z klasických škôl. Aj spôsob vyučovania aj samotný priebeh rodičovských združení.

Práve máme prázdniny, tzv.fašiangové. Nič sme na ne neplánovali, lebo sme kedysi nevedeli, či Michael bude ešte muzikálne aktívny a či ho už konečne postihne mutovanie.

Kolega Anton naklonil hlavu nad pravý a naďalej výrazne modrofialový prostredník so zreteľnými krvnými podliatinami.

- To si šila ty?

- Áno.

- Pekná práca. Radil by som ranu dôkladne premyť, potom prečistiť – ďalej použil výraz, ktorému som nerozumela.

- Myslíš, že mám znovu stiahnuť necht? - prerušila ho prekvapene doktorka a mne hrôzou takmer vypadli oči.

- Nie, to nie je potrebné. Lokálne umŕtviš a môžeš vysávať spod neho. Ešte by som boj nevzdával. Pokúsime sa ho zachrániť – zahlásil na záver a ja som sa nanovo rozklepala ako nedeľná huspenina.

V okamihu, keď doktorka otvorila dvere, aby mi podala správu, sa v ich tesnej blízkosti nachádzala aj kolegyňa Schmidtová. Čisto náhodou ku mne otočila tvár a ja som jej kývla hlavou na pozdrav.

- Ona bola u teba? - spýtala sa prekvapene svojej nezvanej následníčky. Tá sa ku mne otočila chrbtom.Jej odpoveď som nezachytila, no potešilo ma nasledujúce rozhodnutie.

Ja som využila príležitosť a pustila sa s ňou do debaty. Podľa nepísaného pravidla „smalltalk zbližuje ľudí“.

- Tak najprv mi tvrdí ´o desať dní´ a zrazu sem chodím častejšie než na klavír??? Samozrejme, že sa podriadim príkazom lekárov, veď sa jedná o moje zdravie. Ale nezdá sa jej vari niečo na rane, keď mi nečakane, priam exponenciálne, navýšila kontroly???

Igor sa postavil ku stolíku a poukladal naň všetko potrebné.

A naozaj! Do ošetrovne vstúpil mladík s ebenovou pokožkou. Takže sa jednalo iba o afrických desať minút.

- Prečo ste nečakali na oddelení, kým neprídeme? - osopila sa naň podráždená policajtka.

Iba čosi ospravedlňujúco zamrmlal.

- Skade pochádzate? - spýtala sa o kus zmierlivejšie.

- Zo Somálie.

- Obaja?

Nemo prikývol.

- Poprosím vaše doklady.

Podal jej nejaké papiere.

- A váš kolega?