Denník naničmamy

Dnes je Andreja – Ondreja a zajtra nám nastupuje advent. Ani by som nepovedala, že už túto nedeľu by sme mali zapaľovať prvú adventnú sviečku na obed na stole. Mne sa nejak o svietniku ani nesníva.

Aha, čo som našla v mojom textárskom archíve. Písala som to pre jeden časopis. Posúvam pre mladšie "účastníčky zájazdu", ktoré netušia ako to tu celé vzniklo.

... alebo Vďakyvzdanie a deň po ňom

Skôr ako vážne všetkým v tých obchodoch prepne, skôr ako vás zavalia všetky tie reklamy, celá Amerika sa dnes stíši. Či mala by sa. Je to sranda, lebo ako oni slávia s pokorou to vďakyvzdanie, to, že tí prví prišelci do Nového sveta tú prvú noc prežili, my s pokorou sme prijímali čas adventu a aj Vianoce.

Paradoxne za posledných pár rokov sa Vianoce začínajú mýliť s oslavami Nového roku tuším.

Dlho nenápadne odkladám to, čo si myslím, že by malo uzrieť svetlo sveta. Nie pre znechutenie, ale pre poučenie nič netušiacich. Lebo taká istá som bola aj ja. Netušila som, že existuje na tomto svete niečo také, čo môže človeka nielen stretnúť, nielen sa ho dotknúť, nielen zraniť. Ale môže ho to schmatnúť nepozorovane do pazúrov a spraviť z neho rešeto. Otlčený hrniec, použitú handru alebo niečo tomu podobné, lebo presne takéto pocity mi zostali v mojej duši. Nechcem však priniesť na tieto stránky depresiu ani ponurnú atmosféru a už vonkoncom nie zlú náladu.

O čom som to tu plácala pred 5 dňami? O akých 17tich stupňoch?

Zima prišla a aj by som napísala, že našich cestárov zastihla nepripravených, ale ešte je zatiaľ (aspoň u nás) sneh len na koncoch kopčekoch hôr. Aj v Nemecku, hoci z východného v rámci business call sme spíkovali aj o tom, že ráno mali malinký poprašok snehu aj na chodníkoch. Ale že je našťastie už preč a u nich je hnusne šedivo. Skoro ako u nás, len mne sa tá ponurá šedá docela ľúbi. U nás je krásne šedivo.

Ani neviem ako, ale stalo sa už veľmi dávno. Začalo ma frustrovať sledovanie TV. Vyvolávalo vo mne nervozitu, ba priam zúrivosť z nedostatku informácií. Nie som ambiciózny typ, priznám sa, že školu som preflákala ako sa len dalo. Vysokoškolské štúdiá ma vôbec nelákali, z učenia som vždy mala pocit, že znásilňujem svoju hlavu. Nasilu do seba tlačiť informácie, ktoré v reálnom živote jakživ nepoužijem? Možno výhovorka pre moju lenivosť, ale fakt som stavaná viac do kreativity ako do intelektuality.

Na cyklistiku mám aplikačku. Niežeby za mňa rúbala do kopcov, ona mi len mapuje koľko som sa kde túlala, koľko som najazdila, kade som najazdila a ak má niekto zapnutú rovnakú aplikačku ako ja, tak bonzne aj s kým som jazdila. Alebo okolo koho som presvišťala a neodzdravil mi. Alebo kto ma obehol a ja som len smutne na jeho zadok mohla pozerať. Aj to len chvíľu zvyčajne.

Vonku to nevyzerá na zimu. Ani že idú Vianoce. Aspoň tutok, spoza okna. Našťastie si v obchodoch povedali, že to nejak vykompenzujú a tak nahodili vianočnú výzdobu ešte minulý týždeň.

Chvála Bohu máme za tým. Je po voľbách. Niekto spokojný, niekto vôbec nie a niekomu je to srdečne jedno, lebo si hovorí, že ten či onen ... aj tak nikto nehľadí na druhých záujmy, len na svoje vlastné. Na FB je skupina, do ktorej som sa pridala v nádeji, že sa budú uverejňovať príspevky ohľadom mesta. Aj sa riešili, ale ako sa zvolebnievalo, tak evidentne nič iné riešiť nebolo, len kandidátov. Tak som to  v tej skupine vzdala. Niežeby ma to nezaujímalo, ale keď niektorí sa snažili vyhrať nevyhlásenú súťaž, kto viac urazí nejakého kandidáta.

Počas víkendu som zdárne uzavrela svoju jesennú spoločenskú sezónu  ...