Denník naničmamy

O čom som to tu plácala pred 5 dňami? O akých 17tich stupňoch?

Zima prišla a aj by som napísala, že našich cestárov zastihla nepripravených, ale ešte je zatiaľ (aspoň u nás) sneh len na koncoch kopčekoch hôr. Aj v Nemecku, hoci z východného v rámci business call sme spíkovali aj o tom, že ráno mali malinký poprašok snehu aj na chodníkoch. Ale že je našťastie už preč a u nich je hnusne šedivo. Skoro ako u nás, len mne sa tá ponurá šedá docela ľúbi. U nás je krásne šedivo.

Ani neviem ako, ale stalo sa už veľmi dávno. Začalo ma frustrovať sledovanie TV. Vyvolávalo vo mne nervozitu, ba priam zúrivosť z nedostatku informácií. Nie som ambiciózny typ, priznám sa, že školu som preflákala ako sa len dalo. Vysokoškolské štúdiá ma vôbec nelákali, z učenia som vždy mala pocit, že znásilňujem svoju hlavu. Nasilu do seba tlačiť informácie, ktoré v reálnom živote jakživ nepoužijem? Možno výhovorka pre moju lenivosť, ale fakt som stavaná viac do kreativity ako do intelektuality.

Na cyklistiku mám aplikačku. Niežeby za mňa rúbala do kopcov, ona mi len mapuje koľko som sa kde túlala, koľko som najazdila, kade som najazdila a ak má niekto zapnutú rovnakú aplikačku ako ja, tak bonzne aj s kým som jazdila. Alebo okolo koho som presvišťala a neodzdravil mi. Alebo kto ma obehol a ja som len smutne na jeho zadok mohla pozerať. Aj to len chvíľu zvyčajne.

Vonku to nevyzerá na zimu. Ani že idú Vianoce. Aspoň tutok, spoza okna. Našťastie si v obchodoch povedali, že to nejak vykompenzujú a tak nahodili vianočnú výzdobu ešte minulý týždeň.

Chvála Bohu máme za tým. Je po voľbách. Niekto spokojný, niekto vôbec nie a niekomu je to srdečne jedno, lebo si hovorí, že ten či onen ... aj tak nikto nehľadí na druhých záujmy, len na svoje vlastné. Na FB je skupina, do ktorej som sa pridala v nádeji, že sa budú uverejňovať príspevky ohľadom mesta. Aj sa riešili, ale ako sa zvolebnievalo, tak evidentne nič iné riešiť nebolo, len kandidátov. Tak som to  v tej skupine vzdala. Niežeby ma to nezaujímalo, ale keď niektorí sa snažili vyhrať nevyhlásenú súťaž, kto viac urazí nejakého kandidáta.

Počas víkendu som zdárne uzavrela svoju jesennú spoločenskú sezónu  ... 

Tak som si plánovala víkend a okná umývať a taaaak z toho nič nebolo!  Celá ja. Boli iné povinnosti.

Človek sám seba nevytvára. Človek len objavuje, čo doňho bolo vložené. Že mi v hrudi bije srdce tuláka som objavila pradávno. V okamihoch nostalgie, smútku či prázdnoty ma to vždy hnalo von, na kopec a hlavne do vetra. Nájde sa tam aj túžba po dobrodružstve, guráž a rozhodne som za bláznovstvo! Ale niekde mi svieti STOPka. Napríklad v hore. Tam ma isto chce všetko zožrať. Každé zviera na mňa čaká, aby si zgustlo a hlavne medvede.

No vážne. Od radosti. Nie z trucu, aj keď včera som búchala skrinkami na kuchyni a dupala ako Dupkáč od zlosti.

Všetko sa to začalo asi pred týždňom. Bude časovka na Kykulu. Ideš?

No nejdem. Čo by som tam robila?

Balalajka pekne napísala o relativite času Pridám krátky postreh o relativite vnímania veľkostí oblečenia (mužmi, teda mojim drahým). Vystrihovala som si novú letnú sukňu, látka a strih rozložené na zemi. Drahý sa opýtal, že akému dieťaťu šijem. Keď som povedala, že mne, začal sa hádať, že to neoblečiem Normálne som musela zobrať meter a zmerať obvod pásu, len tak uznal, že je to pre mňa.