Nárok na príspevok

Nejako mi stále uniká, čo s tým asi tak majú spoločné politici.
V tomto štáte žijú približne tri milióny ľudí v produktívnom veku. Teda tri milióny dospelých a takmer výlučne svojprávnych ľudí. A tým rozkazuje nejakých 200 panáčikov v parlamente a vo vláde.

Už som tu písala x-krát - ľudia nemusia čakať, kým za nich rozhodne nejaký politik. A už vôbec nemusia z/realizovať ich zlé rozhodnutia.

Takže sa pýtam znova - je naozaj nutné čakať, kým to všetko capne?
(A ono to capne, to je dnes už isté, otázka znie už len, kedy to bude.)

Nuž, a to môžu byť ešte radi, že vôbec nejaký dôchodok dostávajú.

Systém vyplácania dôchodkov je neudržateľný - prírastok obyvateľstva na to nestačí.
Autorom súčasného konceptu je Otto von Bismarck, vymyslel ho v 19. storočí, kedy bola priemerná dĺžka života cca 50 rokov.

Dnes sa však slovenské ženy v priemere dožívajú 78 rokov, muži zhruba o osem rokov menej, a to je medzi najhoršími výsledkami spomedzi krajín Európskej Únie.
V roku 1979 sa na Slovensku narodilo 100 240 detí, v roku 2011 iba 60 813.
Takže keď si rodiny budú zakladať málo početné populačné ročníky z deväťdesiatych rokov 20. storočia a úvodu 21. storočia, systém dôchodkov nutne zlyhá.
Viac tu: http://www.konzervativizmus.sk/upload/pdf/Budzakova_ESEJ_2010.pdf

Pravdaže to nie je v poriadku.

Ale nesúhlasím s tým, že ľudia vyrobia len toľko, aby uživili prebujnelú administratívu a sociálne slabších.
Vyrába sa toho habakuk. Viac, ako je treba. Máme neskutočnú nadspotrebu, postavenú na myšlienke nekonečného rastu, čo je nekonečná blbosť. Máme len jednu planétu, ale pre modlu spotreby ju drancujeme a ničíme.
Pritom sa vyrába pre výrobu - výrobky sú naschvál nekvalitné a kazové, ale reklamou nás usilovne presviedčajú, že je to vlastne super, lebo treba stále kupovať niečo nové, aby sme boli "IN".
Však kto už by len kupoval, keby bol maximálne spokojný s kvalitným a plne funkčným výrobkom, ktorý má doma? Kúpila by si si nový dáždnik, keby si mala jeden perfektný? Kúpila by si si nové hrnce, keby tie, čo máš doma, boli ako nové? Pračku? Žehličku?

Administatíva JE prebujnelá. Ale je to dôsledok aj toho, že ubúda platenej práce. Vymýšľajú sa teda stále nové a nové pozície prekladačov papierov, lebo vo výrobe väčšinu práce prevzali stroje. A budú preberať ďalšiu.

Celkovo je celý sytém chorý, postavený na chybných základoch a scestných myšlienkach. Je nespravodlivý, je v ňom "zabudované", že chudobní ešte viac chudobnejú a tí veľmi bohatí ešte viac bohatnú. (Kuk na tú knihu, čo som dala link vyššie.)

Je najvyšší čas, aby sme sa konečne začali správať podľa toho, ako sme sa pyšne (a neoprávnene) nazvali - Homo sapiens sapiens.

Apple, k tej polovici - minulý mesiac MM dostal k riadnej mzde a každomesačným príplatkom (zaplatené nadčasy, zaplatené odpracované sviatky a soboty, osobné ohodnotenie, jazykový príplatok) aj odmenu za hospodársky výsledok za minulý rok. Tým mu hrubá mzda poskočila riadne vyššie, ale čo z toho, keď mu tým aj riadne poskočila sadzba preddavku dane z príjmu. Dostal sa totiž až na tzv. milionársku daň, čo je skutočne irónia. MM sa vždy živil prácou svojich rúk, behá po podniku v montérkach, niečo reálne vytvára, a milionárom asi tak skoro nebude (ak vôbec).
Takže dostal síce odmenu, ale reálne nedostal nič. Ako v tej rozprávke o rybárovej dcére (dar-nedar, ani oblečená-ani nahá, ani pešo-ani na koni). Za tie peniaze sme mohli ísť na skvelú dovolenku, takto len utrieme nos.

V každom prípade - každý zamestnanec mesačne zo svojho platu odvedie do štátnej pokladnice za zdravotné poistenie 4%, za nemocenské poistenie 1,4%, za starobné poistenie 4%, za invalidné poistenie 3% a za poistenie v nezamestnanosti 1%, čo je spolu 13,4%. Plus daň, samozrejme.

Spolu s ostatnými nepriamymi daňami a poplatkami (zo všetkého, čo si kúpime, ide do štátnej kasy DPH, k tomu spotrebné dane a tak ďalej) to skutočne bežne robí cca polovicu príjmu.
Najlepšie je to vidieť na dni daňovej slobody, ktorý bol minulý rok "UŽ" 1. júna - oproti 3.júnu v roku 2011. Tento rok sme sa zase dostali na 3.jún: http://www.aktuality.sk/clanok/229908/od-dnes-pracujeme-pre-seba-je-den…

Ono, aj by to jeden nejako predýchal, keby na Slovensku z týchto "spoločných" peňazí všetko perfektne fungovalo - školstvo, zdravotníctvo, súdnictvo, infraštruktúra, verejná doprava...
A ono akosi furt nič.

K práci celkovo - naozaj sa stáva výsadou, nezamestnanosť stále stúpa.
Ale ani to nejako nie je vidieť.
Štefanka tu včera písala, že za 44 rokov, čo sa túla po svete, nikde nestretla tak neochotných úradníkov a protivné predavačky ako u nás. Za seba - už druhý raz tento týždeň som ráno nemala pripojenie na net, však čo, ľudia (ktorí providerovi mesačne platia celkom zaujímavé čiastky) počkajú, kým sa technikom uráči.
A tak, však to všetci poznáme.

Jeden zo základných problémov je, že sme sa rozhodli zdaňovať PRÁCU. Čo je mimoriadne stupídny nápad, pretože tí, ktorí vykonávajú nejakú činnosť pre druhých, sú doslova potrestaní (správnejšie slovo by bolo okradnutí) za to, že vôbec pracujú.
Stupídnejšia čerešnička na tortičke je potom už len progresívna daň - čím viac zarobíš, tým viac ťa štát ošklbe.

Idea základného príjmu (link na pokec o ňom som dala pod text úplne hore) je založená na tom, že sa zdaňuje SPOTREBA, čo je rozhodne logickejšie (čím viac spotrebuješ z toho, čo sme spoločne vytvorili, tým viac za to do spoločného zaplatíš) a bez debaty spravodlivejšie (spotrebúvajú všetci, bez ohľadu na to, či pracujú pre druhých alebo nie - všetci potrebujú minimálne jesť, piť, niekde bývať a niečo si obliecť).

Úver je druhý zo základných problémov, ktoré máme. Podporuje síce rozvoj a rast, otázkou však ostáva, či by sme sa miesto toho nemali radšej dôsledne zamerať na udržateľnosť života na Zemi.
(Čítam teraz veľmi zaujímavú knihu o udržateľnej budúcnosti a rozumnejšom svete, potom pridám recenziu.)

K vláde - znie to síce paradoxne, ale pravdou je, že vláda len hrá s kartami, ktoré sú rozdané. Reálne nemôže z/meniť vôbec nič.
Reálne môžu niečo (čokoľvek) meniť len ľudia.

Háčik je v tom, že drvivá väčšina (dospelých a svojprávnych) ľudí si neuvedomuje ani to, že sú zodpovední za to, aký život žijú. (Ono je to vcelku pochopiteľné, veď je omnoho ľahšie a jednoduchšie furt sa na niečo/niekoho vyhovárať, ako pohnúť vlastným zadkom).
Potom je takmer nereálne, aby si pripustili, že sú zodpovední aj za to, v akom stave je krajina, v ktorej žijú; a aj za to, v akom spoločenskom systéme žijú.

Evelyn, ono to bude aj tým, že tí ľudia (tu, v Anglicku, Nemecku, Rakúsku, Francúzsku, USA... atd.) zrejme nemajú potuchy o druhej strane mince. (Alebo aj nejakú potuchu majú, ale nechce sa im o tom dumať.)

Takže treba (minimálne) o tom hovoriť. Konkrétne s tými ľuďmi, ktorí nepremýšľajú, ako si pomôcť sami, a len čakajú, kým sa o nich postarajú druhí.

Ja_hodka, písať na web tiež podľa mňa nie je márne. (Keby som si to myslela, tak sem nedám ani mäkčeň). Verím tomu, že aspoň jeden človek, ktorý o tejto téme doteraz nepremýšľal (alebo len čiastočne, alebo mal málo informácií) si rozklikol aspoň jeden z linkov, ktoré som sem dala, prečítal si to a (minimálne) sa zarazil.

Myslím si, že tá mladá žena, o ktorej píšem v úvode, tiež doteraz na to pozerala len zo svojho uhla. Až kým som jej nenapísala svoj pohľad. Včera večer sa tu ďalšia mladá mamička dožadovala vyššieho rodinného príspevku - aj tej som napísala. (Asi tiež svoj príspevok nakoniec vymaže - ale aj to je nejaká reakcia.)

Zrejme sa aj naštvali a urazili.
Ale tak zvyčajne začína "posun" v myslení (sú na to dokonca psychologické výskumy, prečo takto reagujeme, a prečo to dosť dobre dlho nejde inak - možno niekedy o tom napíšem).

Ako príklad - môj mladší brat.
Cestovali sme (pred rokom) spolu z východu Slovenska autom, nejakých 400 km (šoféroval druhý brat), takže nemal kde "uniknúť". Musel len sedieť a počúvať moje "blbé reči" (ako to vtedy okomentoval), jedovať sa, namietať a zas a znova sa pokúšať prekrútť fakty.
Úprimne - chvíľu som si myslela, že ho trafí šľak (a to je tridsiatnik). Ešte nikdy som ho nevidela takého rozčúleného.

Ale po niekoľkých týždňoch mi zavolal a povedal: "Prečítal som si kopec vecí a už to vidím inak. Máš pravdu, nič tu nie je v poriadku, treba s tým niečo robiť."

Môj brat má dve vysoké školy, rozhodne nie je blbý, ale proste mu dovtedy nikdy nenapadlo, že veci môžu byť trochu inak, ako sme zvyknutí ich vnímať, a ako sú zvyčajne (a oficiálne) prezentované.

A čo sa mňa týka (začať treba od seba), nemienim zostať len pri rozhovoroch a písaní na web.
Mám rozpracovaný projekt - keď ho dokončím, chcem s tým ísť za našim starostom. Ak ma nevyhodí (a verím, že nie, je to rozumný chlap), skúsime to rozbehnúť v našej malebnej vieske na konci Slovenska o 1 500 dušiach (z toho cca tretina Cigánov).
Niekde treba začať a aj tá najväčšia stavba je poskladaná z malých tehál.

Ariesa, vláda nevyrieši ani školstvo, ani zdravotníctvo, ani zamestnanosť, ani podporu rodiny, ani kultúru, ani nič. Aj keby na to mali miliardy.
Vládne špeciály a štadióny zvládajú.
A to asi tak všetko.

Moc niečo (čkoľvek) zmeniť majú len ľudia. Čo vie akokoľvek dobrý premiér (a my nemáme ani dosť dobrého) o Janovi Malom z Hornej Dolnej? Ničové nič, dokonca ani netuší, že nejaký Jano Malý existuje. Ale v Hornej Dolej Jana Malého poznajú všetci. Vedia, čo je to za človeka, čo ne/vie robiť, ako sa mu vodí.

To je celé - jednať treba lokálne, v jednotlivých komunitách. Nečakať, že niekto (a už vôbec nie vláda) šibne čarovným prútikom a budeme sa mať razom všetci ako prasce v žite.

Ja o ňom podrobne napíšem, až bude hotový a (ideálne) aj rozbehnutý. Zatiaľ len toľko - prečítaj si v mojom príspevku o systéme, v ktorom žijeme (alebo kdekoľvek inde) o lokálnych menách.

Zatiaľ k tvojim námietkam, ktoré si napísala v príspevku nespokojnej mladej mamičky:
Slová ,slová. Georgina,my nie sme schopní spraviť nič. Nie naša genrácia. Bola schopná tá pred nami a bude možno tá po nás. Ale my sme generácia,ktorá sa rada "zvezie". Ale sama nespraví nič,okrem pár nasrdených blogov a článkov. Patrím k nim aj ja. A hanbím sa za seba. Nie som schopná spraviť ničo,čo by tieto situácie zmenilo. Nie sama.

Nepodceňuj sa. Dokážeš všeličo, len si si to ešte asi neuvedomila.
(Znova) za seba - tri roky som tu viedla Školu rodinných financií. Podľa metodiky som šla len prvý ročník, ďalšie dva som si všetko vyhľadala a naštudovala sama. A verím tomu, že to, čo som tu o tom popísala, bolo aspoň jednému človeku užitočné.

K tomu, čo si napísala o nevyhnutnom capnutí systému:
Presne. Capne to,keď to niekto iný spraví. Možno.Ale my to nebudeme a preto sa budeme len rozčulovať. Tu,či niekde v krčme máme kopec rečí o tom,ako platíme a podobne. A Čakáme....

Systém je neudržateľný, on capne samovoľne - je to len otázka času.
Druhá otázka je, ako capne. Sú štyri možnosti (rozpíšem v recencii, ktorú som slúbila vyššie), z toho sú tri katastrofické.
Realizácia tej pozitívnej švrtej je v našej moci. Nás, obyčajných ľudí. Ak si náhodou ešte niekto nevšimol - zastupiteľská demokracia nefunguje. Už z princípu nemôže fungovať.
Ak budeme len čakať, kedy nás niekto príde spasiť, tak sa dočkáme. Jednej z troch katastrofálnych budúcností.

Vždy sa dá niečo robiť. Každý môže zmeniť svet, má to len maličký háčik - treba začať od seba.

Nevidím nič zlé na tom, ak si niekto čokoľvek urobí sám. Pokiaľ je to kvalitné, funkčné a ešte aj pekné - nech sa páči. Čo najväčšiu samostatnosť a sebestačnosť nám treba. Spoliehať sa v prvom rade na seba.

Všetko si však nikdy nikto nezvládne zabezpečiť sám. Nie je v silách a danostiach jedného človeka vypestovať si a dochovať niečo pod zub, vykovať si pritom motyky a rýle, ušiť si šaty, topánky, postaviť dom, vyrobiť do neho nábytok, vytočiť na hrnčiarskom kruhu hrnce a taniere, a potom ešte nejako na kolene zbúchať elektrospotrebiče.

Preto ľudia vymysleli špecializácie. Ten dělá to a ten zas tohle a všichni dohromady udělají moc.

Však tu smelo napíš o poľnohospodároch či krajčírkach.
Pokiaľ viem, nikto nijako nikomu nebráni, aby obrábal polia alebo šil šaty.

Komunisti boli v tejto krajine pri moci od februára 1948 do novembra 1989, čo je necelých 42 rokov.
Údajnú demokraciu tu máme vyše 23 rokov. Celkom by ma zaujímalo, dokedy sa ešte mienime vyhovárať na minulý režim.

Problém nie je v histórii. Problém je v súčasnosti, v tom, že stále dokola preberáme, prečo toto a hento nejde, a usilovne ukazujeme prstíkom na toho, kto nerobí, alebo robí niečo, čo sa nám nepáči.

Vlastným zadkom pohnúť, vážení, v prvom rade (a druhom a treťom a štvrtom....rade) vlastným zadkom!