Blogy používateľa all

Už ani neviem, kde som to počula. Rozprávali o nejakom hoteli, tuším v Austrálii. Dobrý hotel, kvalitný. Akurát na izbách mali také tie staré, predpotopné tučné telky. Tak sa pýtali, prečo tam majú tak starú telku . A odpoveď bola úžasná : "Lebo funguje"

Minule som čítala niekde vtip a teda priznávam, páčil sa mi. Natoľko, že som si ho zapamätala.

Volá žena na mužu: "Jožóooo, poď domov"

Od odvetí: "Čo mi je? Som hladný?"

Celkom nedávno som si to vlastne začala uvedomovať.

Ako pekne nás tie maminky vychovali.

Poprosiť.

Poďakovať.

I odpovedať - nie je zač.

A že občas veru zač poďakovať je!

U nás sa stalo to "Nie je zač" proste slovným spojením, frázou, akousi poloautomatickou odpoveďou na poďakovanie. Akoby to bola samozrejmosť, že ak niečo darujeme/ pomôžeme/ spravíme ... proste že to za čo nám poďakujú ohodnotíme "nie je zač". A tým - aspoň v poslednej dobe - ja mám dojem, že ten svoj čin / úsilie akosi znehodnocujeme, či podhodnocujeme.

Ja keď mám hlad, tak to riešim jednoducho. Najem sa. Vždy sa niečo nájde. Veď čo, že je hodina do večere. Hlad treba riešiť. A tak aj vyzerám. Nikdy si nedovolím ten luxus, pociťovať hlad. Kilá sa na mňa lepia, ani neviem ako. Teda veľmi dobre viem - len si nahováram, že to, čo zobnem kedy tedy sa nepočíta.

Mám doma chlapov. Tí to riešia úplne inak.

Situácia č.1: pýtam sa mladšieho, či si už prosí večeru. Miesto odpovede sa spýta, koľko je hodín. A keď zistí, že pol šiestej, tak vyhlási, že ešte nie, že ešte je čas. Žiaden hlad do toho nepletie.

Ozaj prazvláštna kombinácia, ale jedno mám predsa s netopiermi a chrústami spoločné... Vyliezame vonku tesne pred zotmením. Milujem tento čas, neskutočne, okrem toho, že na neskôr sa už prechádzka, ani trhanie buriny preložiť nedajú....

alebo zúfalej matky zúfalé činy