Blogy používateľa dasa_

Roky chodím zhruba raz mesačne rovnakú cestu. Vždy pribalím aj nejakého spolucestujúceho a tak sme už toho celkom dosť zažili. Obzvlášť, keď ignorujeme značenú obchádzku a rozhodneme sa pre skratku...

Dnes som išla so synom a jak ideme, tak mu cestou hovorím: No, tu pri rallye jazdec zabil dve dievčtatá, odtiaľto pochádzal muž, že ho na dovolenke usmrtil žralok, tu spoločník vystrieľal svojich exspoločníkov (a my sme práve išli okolo), tu ich vytopilo tak, že ľudia svoju dedinu nespoznávali...

Medzi moje najväčšie problémy patrí moje ego. Uvedomujem si to a hlavne, dáva mi to život pocítiť. Našťastie, sú to len také drobné a jemné ťuknutia. Ale vždy ma celkom zasiahnu. Práve na tom mojom citlivom mieste. Pošteklia mi to moje ego.

A tak tu tuším môžem začať písať serial. lebo len prednedávnom som doslala malé upozornenie. Nestačilo mi - veď kto sa poučí na prvý krát.

Hovoríme to často o šoféroch. Príhody sú rôzne a našťastie, nie vždy končia tragicky. Občas je to aj na úsmev.

Jazdím dosť dlho a celkom rada. Ale v poslednej dobe už veľakrát hlavne z pozície spolujazdca. A tak sú mnohé moje skúsenosti sem tam aj zábavné.

Doslúžil vysávač. Ja viem, mal svoje odrobené, slúžil viac ako 18 rokov, takže odišiel so všetkou cťou.

Bol výborný, vysával jak drak. Mali sme ho radi, dokonca sme si nechali v skrini vyrobiť priestor priamo preň.

Nuž čo, 18 rokov služby je asi fakt dosť. Tak sme sa s nim rozlúčili.

Hlavy v smútku, lebo treba vybrať nový. Počula som už rôzne zvesti o tom, že tie nové vysávače sú úsporne, majú nižší výkon a tým spotrebujú menej elektriny. Akurát nejak zabudli dodať, že treba vysávať raz tak dlho, aby sa docielil rovnaký výsledok.

Sú také dni, keď je všetko dôležitejšie, ako to dôležité .

Napríklad včera. Bolo 25. A to všetci, čo prišli do styku s účtovníctvom a hlavne DPH vedia. že to je termín, kedy musí byť daň zaplatená a výkazy podané. Bez pardónu, inak to je dosť drahé.

Musela som dokončiť ešte dve firmy. Po pravde, nebolo tam až tak veľa práce, maximálne na 2 hodinky. Lenže.....

V súvislosti s tu čítaným blogom Prečo??????? mi hlavou lietajú rôzne veci. Možno to ani spolu nesúvisí.

S plastelínou sa stretli asi všetky mamy. Najskôr máme v ruke krásne farby. Chceme niečo úžasné. Len ako sa tie farby pridávajú, miesi sa to, nakoniec skoro vždy vznikne nepekná šedohnedá hmota.

Podobne je to s farbami pri kreslení - človek pridáva, pridáva, v snahe nájsť dokonalosť. A mnohokrát je to nakoniec iba škaredá nefarba.