Sedlák v Paríži a metro

Vynechám kapitolu o tom, ako nám vlak meškal, ako autobus na letisko uviazol v zápche a iné nervy drásajúce podrobnosti zo života mojich našponovaných neurónov.
Proste a jednoducho cca o deviatej hodine večer sme dosadli na letisko Beauvois (a nespadli, ako si náš synátor už celé dva týždne dopredu overoval. Spájajú sa mi s tým také milé zážitky, keď som ho pristihla, ako listuje v knižke o lietadlách a celá potešená jeho záujmom o vedomosti kadejakého druhu sa ho pýtam, či zisťuje, ako to na letisku funguje a aké t tam bude... A on nato: Nie, hľadám tú stránku, ako to lietadlo spadlo. Tak som sa ho hneď dala láskavo matersky upokojovať, že lietadlá tak často nepadajú, načo sa ma spýtal: A ako vieš že nepadne PRÁVE to naše? A bola som doargumetovaná. Btw. máte na takúto otázku odpoveď?).
Toto letisko je necelých 80 km od Paríža a svojou polohou a využiteľnosťou práve vhodné pre lowcostové spoločnosti, s ktorými lietavame my. S Parížom ho spájajú autobusy, ktoré odchádzajú približne 20 minút po prílete lietadla. Ich hniezdo nájdete, keď sa pri východe z letiska dáte vpravo a pôjdete a pôjdete, až nosom zastavíte na dvoch predajných okienkach s veľkými nápismi Paris Porte Maillot. Respektíve na chrbtoch tých, čo čakajú pred ním v rade a boli rýchlejší ako vy. Lístok vás bude stáť 15 eur bez ohľadu na vek. Porte Maillot je autobusová stanica malých rozmerov na okraji centra Paríža. Cesta tam trvá z letiska hodinu a štvrť. Takže sa na letisku rozhodne choďte vycikať! Nestavíme, máme spoždění! A nie je nad to potom s plným mechúrikom rozcítene prežívať každý hrbol na ceste.

Že ste už v Paríži vás presvedčí do neba trčiaca Eiffelova veža (správne frrrrancúzsky ´efel´ nie ´aifel´). Ak prídete v noci, momentálne ponúka ukážku majáku. Hore sa točí laserové svetlo, ktoré svieti do diaľok. Hlavne za oblačnej noci vytvára v hmlových závesoch mrakov neskutočné efekty.
Keď vás autobus, ktorého šofér má Paríž premakaný do detailov a vyberá zákruty s presnosťou na milimetre (občas vás premkne potreba kričať – Pozor na to zaparkované auto!), vyloží na parkovisku, máte pocit, že vás vyklopili v nejakej zabudnutej dedine. Pár plechových búdok, jeden smetiak, betónové a asfaltové poplátané kúsky pevnej pôdy a parkový štrk. Nebyť tých vysokých budov okolo, Horná Lehota ako vyšitá. Upozorňujem vopred, že tam nie je WC a tak, keď pôjdete späť na letisko, choďte sa niekam vycikať (rozcítene som prežívala každý hrbol na ceste). A čo sa spiatočnej cesty na letisko týka, prídite na parkovisko najmenej (!) tri a pol hodiny pred odletom lietadla. Každý let má totiž svoj autobus (autobusy), ktorý v danú hodinu odchádza. Potom máte proste smolu. A ak viete francúzsky možno ich ukecáte, aby vás tam hodili aj iným autobusom určený pre iný let. Lístok samozrejme 15 eur. A trvanie cesty hodinu a štvrť. Mínus dvadsať minút, keď končí check-in pred odletom, to máme necelé dve hodiny k dobru. Akurát na vystátie tých rád spolucestujúcich, čo sa snažia dostať do lietadla s vami.

Keď sme sa takto dokutáleli do Paríža, po prvý raz (poniektorí, my ostrieľaní a cestami ošľahaní cestovatelia po tretí raz) sa nadýchli parížskeho vzduchu a vydali sme sa nasledujúc dav smerom k metru.
Metro je ďalšia vec, na ktorú si budete musieť zvyknúť. Jednak je to geniálny prostriedok prepravy (má stanicu skoro pri každej pamiatke), dvak s turistickým visit pass nie je drahé, trak aj keď nie je svetoborne rýchle (jazdí na skutočných kolesách s pneumatikami, žasla som), je to lepšie ako ranné a obedné zápchy na povrchu, pri ktorých si trhajú vlasy aj inak na zápchy zvyknutí Parížania.
Má 14 liniek. Pre jednoduchšiu orientáciu sú očíslované a farebne odlíšené (hoci občas je problematické posúdiť, či tá farba na zažltnutej vekovitej tabuli je žltzelená, žltá alebo žltohnedá. Každopádne vás v správnom smere udržia čísla liniek, ak farba budí pochybnosti.). A samozrejme ako v Ríme, Londýne a inde, pamätajte si počiatočnú a konečnú stanicu danej linky. Lebo smery sú značené pod týmito názvami. Rozvrh jednotlivých staníc v danom smere nájdete až tesne pred poslednou zákrutou na perón.
Problém nastáva v tom, že Parížania metro budovali zrejme podľa toho, že: tu treba novú stanicu, kopte tunel. Vetví sa to, prelína, pretína, hlavne v mieste uzlov viacerých staníc. Tam aj na poschodia. Občas, keď sa chcete dostať napr. z linky č. 9 na linku č. 3, idete tunelmi aj dobrých desať minút, pričom vyšlapete a zostúpite slušný počet schodov (zabudnite na opätky). A to už ste skúsení a presne viete čítať za chôdze značky a vybrať si správny smer na prvý šup. Ale treba priznať, že cvik v tom získate rýchlo. Žiaden strach.
Možno sa ešte hodí vedieť, že cesta (jednou linkou bez prestupovania) z jedného konca centra na druhý trvá cca pol hodiny a viac (s prestupovaniami aj dlhšie, ale metro chodí cca každé tri až šesť minút od piatej ráno do pol dvanástej v noci). Tak si to zahrňte do cestovného plánu, keď sa budete presúvať medzi jednotlivými pamiatkami. A predovšetkým v deň vášho odletu. Aby ste boli na nástupišti autobusov včas.
No a pikoška – občas sa niektorá trať začne vetviť. Takže napr. linka 13 (bledomodrá) ide z jednej stanice, ale cieľ može byť buď v bode A alebo v bode B. Je to linka, ktorá ide k bazilike sv. Denisa (sú tam pochovaní skoro všetci králi Francúzska), ale musíte dať pozor či nastúpite na vlak s označením Saint Denis Universite alebo na ten druhý. Jeden z nich vás k bazilike určite nedovezie.
A sú aj také linky, čo sa delia na tri cieľové stanice.

Vzhľadom na vekovitosť metra natrafíte na rôzne typy staníc, metier, od starých po najmodernejšie. Proste ako ich dostavávali. Ale zdá sa, že kruh sa uzavrel, lebo niektoré stanice počas nášho pobytu niesli neklamné známky rozbehnutej prestavby, predpokladám, že modernizácie. Osekané steny, stavebný neporiadok, igelity, kopy sute. A určite jedna je uzavretá. A ak som správne prelúštila upozornenia, bude ich čoskoro zatvorených viac.

Ako turistom sa vám hodí turistický lístok. Dá sa kúpiť 1, 2, 3 alebo 5 dňový. Do zón 1-3 alebo 1-6. Najväčšie hniezdo pamiatok je v 1-3. Pre dospelého to stojí na 5 dní 30 eur. Dieťa asi 15 eur. Jedna cesta metrom je 1,50 eura, takže ak zarátame počiatočnú malú školu blúdenia metrom, oplatí sa súhrnný lístok viac. Je totiž použiteľný aj na autobusy a vlaky, čo križujú Paríž (asi 5 tratí A, B, C...). Na vlak sa ma nepýtajte. Mám s ním len jednu skúsenosť, aj to zlú. Rozhodne sme neboli ochotní venovať čas na pochopenie jeho fungovania. Metro bolo dostupnejšie (šlo všade tam, kam aj vlak) a menej zložitejšie. Ak však vlak chcete používať, dajte si princíp vysvetliť od niekoho skúsenejšieho.

A ešte jedna vec, čo sa metra týka. Stanice nie sú nevyhnutne pomenované podľa pamiatok (ako v Ríme napríklad). Zato pri význačnejších nájdete v metre upozornenie hnedou tabuľkou. Inak si proste urobíte priesečník na mape pamiatok a mape metra a tipnete si, kde vystúpiť. Stanice sú však tak nahusto, že sa trafíte takmer vždy.

Pár zlatých pravidiel:
- na voziacich schodoch sa držte vpravo, lebo vás obiehajúci môžu aj zhodiť
- lístok nezahadzujte, kým nevyjdete zo stanice von, môžete natrafiť na kontrolóra
- ak máte so sebou dieťa, poučte ho, že ak sa zabudne v metre, či na stanici, nič sa nedeje. Vystúpiť z metra na prvej stanici, sadnúť si na lavičku a čakať. Metrá chodia tak často, že do desiatich minút ste pri ňom.
- strážte si veci. Tak ako som videla v Ríme okradnúť niekoho v stanici metra, tak som to videla aj tu. Tu bol ale okradnutý úspešnejší. Zlodeja dobehol a stĺkol ako žito.

V metre som sa stretla aj s inými vecami.
Hudobníci. Zarábajú si hraním a majú na to povolenie od správy metra. Niektorí hrajú krásne, pri iných váhate, či je to moderné poňatie Beethovena. Asi ako keď stáli ľudia pre obrazmi Picassa a neboli si istí, kto z nich nechápe umenie. Oni alebo maliar.
Hudobníci vo vlakoch. Nosia si magneťák na vozíčkoch a k tomuto „karaoke“ hrajú na nejaký nástroj. Poprípade spievajú (jednu takú skrachovanú superstar sme zažili a žiaľ v tej sardinkárni sa tomu nedalo uniknúť, len držať). Nemajú povolenie od správy metra, ale zarobiť si chcú aj tak. Je na vás, či im to umožníte.
Žobráci. Posedávajú všade a pýtajú si drobné. Niektorí idú rovno do vozňov a nahlas všetkým vyrozprávajú svoj osud a potom obehnú cestujúcich s natrčenou dlaňou alebo s pohárikom z automatu (majú to vyrátané presne z jednej stanice do druhej). Niektorí majú so sebou malé deti, ktoré sú na tento spôsob tak privyknuté, že sa ticho hrajú pri tyči, kým ich ocko alebo mama neschytí na zástavke a neprevlečie do ďalšieho vozňa, kde znova porozprávajú príbeh a ide sa odznova.
Prisťahovalci a sociálne prípady mlčky porozkladajú po sedadlách predtlačené lístky s prosbou o pomoc a stravné lístky (všetky boli rovnaké, takže im ich dáva asi nejaká organizácia). Pred vjazdom do stanice ich pozbierajú a idú o vozeň ďalej. Zo všetkých ľudí, čo tam sú, im prispeje tak 0,0001 percento. Bolo mi z toho divne. Jednak som k nim cítila ľútosť, jednak ma to obťažovalo, lebo na prispievanie tohto druhu náš rozpočet pripravený nebol.

A nie sú tam WC. Tak hľadajte všade inde. Vlastne ani neviem kde. V celom Paríži sa verejné WC zháňa ťažko. Ak nie, opravte ma. Ja som sa naučila iba využívať každú príležitosť v rámci navštívených pamiatok, reštaurácií a barov. A posilovať svaly panvového dna (v preklade - držať).