Cestovanie

Tak a je to hádam za nami.

Vôbec sa na tie zápchy na diaľnici smer Slovensko neteším. Vážne. Aj by som v tom Taliansku zostala. Ešte som sa nepreviezla na loďke, ešte som nekŕmila holuby na námestí.

Ale zato zmrzliny som si užila dosť. Aj pizza bola, aj kopec dolce - sladkostí. Neviem, neviem, ako by som vyzerala po 2 mesiacoch tuná.

Ramená som nespálila, zato počasíčko nám vyšlo jak vyšité.

Tak balím kufre.

Neskutočne rýchlo to ubehlo.

Ešte som nevyskúšala všetko čo som chcela, ani na vežu som nevyšla, ani v divadle nebola. Času málo. Možností tak veľa.

Ešte dnes prúžkované tričko obliecť podvečer, ešte sa prejsť pomedzi výklady len tak z nohy na nohu. A ... Adieu!

Bolo skvele. Užila som si to.

Myslela som, že to predýcham, ale plánovaný turistický zážitok prevoňaný letom a dobrodružstvom vo mne rezonuje len pre ľudskú chamtivosť. A je mi preto (aj) smutno.

Kedže sme už Zádielskú tiesňavu prešli od parkoviska po chatu niekoľkokrát aj s našim potomstvom, rozhodli sme sa, že raz absolvujeme celú zádielskú trasu, teda tiesňavu aj s planinami. Deťuchy vyzerali byť už schopné takej túry, čo aj plnohodnotne dokázali, len ten čas nie a nie sa nájsť. Ale prišli prázdniny a dovolenka, a tu zrazu nieto čo v nedeľu robiť, tak čo tak skúsiť to plánované dobrodružstvo na skalách.