Čitateľský klub

Barman prekvapene pozrel na čašníčku:
- Počula si, čo povedala?
- Počula... nič nezvyčajné... že by pre neho aj vraždila. KOlko tu máte takých sklamaných láskou?
- NIE, ona povedala, - a ja som pre teba vraždila"
- Ale, Luky, prosím ťa, neblázni... Už ti z tých rečí, čo sa šíria po bare,a si preskakuje..

„Vieš čo, Nataša. Vyspíme sa a zajtra spolu zájdeme do mesta. Teba hodím domov a ja zájdem na políciu, dobre?“
„Ok, aj tak som unavená.“
„A mala by si zájsť k lekárovi. To nie je normálne, že taká mladá baba stráca tak často vedomie. Ako dlho to trvá?“

- Ahoj Mira, tu je Maroš.
- Ahoj mojo, všimla som si :) ČO potrebuješ?
- Nemôžem sa dovolať Nataši, prišla dnes do práce? Mohla by si mi ju zavolať k telefóne, lebo, vieš,my sme sa práve včera....
Mira mu skočila do reči, nechcela počuť ani jeden detail ich spoločného života, žiadne "my" počuť nechcela.

V prvej chvíli si nevedela na nič spomenúť. Kde to vlastne je a prečo? Pretrela si oči a pomaly si začala vybavovať všetko z predchádzajúcej noci. Pripadalo jej to ako nejaký film a nie jej vlastný život, ktorý sa tak strašne začal zamotávať. Pozrela na hodinky. Jedenásť hodín! Veď mala byť dávno v práci. Prudko sa posadila na neznámej posteli, keď zrazu začula klopkanie na dvere. Podvedome si vytiahla paplón ešte vyššie a zakričala:

" Vieš čo? Začneme inak. Volám sa Peter a som Marošov starší brat. Čo by som ti o sebe povedal? Hmmm ... ono sa to ťažko ukladá život do pár viet. Normálna rodina. Mama, otec a ja. Nejak veľké hádky či problémy som doma nepostrehol, len zrazu niekde v puberte som zistil, že mam brata. Jasné, že som bol naň zvedavý, však kto by nebol, ale mali sme taký vlažný vzťah. Nejak veľmi sme sa nestýkali. Rodičia mi nebránili, keď som ho vyhľadal, ale zas, ani nejak sme spolu netrávili čas.... Po vyške som začal robiť u otca a spoznal som Ivetu. Robila kaderníčku a bola fantastická.

Nataša mala taký strach po tom čo ju sotil do auta, že sa nemohla ani nadýchnuť. V hlave jej hučalo a srdce mala v krku.
„ Nestresuj, ja nemám záujem nijako ti ublížiť“ povedal otráveným hlasom Marošov brat.
„Tak čo po mne chceš?“ Nataša svoj hlas nespoznávala. Celá sa triasla.
Ani nenaštartoval. Pomaly si vytiahol cigaretu, zasvietil plameň zapaľovača a osvetlil jeho tvár.

Nataša stratila slová, netušila, čo má povedať. Zrazu sa cítila previnilo, ako malé dievčatko, ktoré pristihli pri úteku... Premýšľala, že utečie, no zvedavosť jej nedovolila.
- DObrý večer, švagor.
- Nebojíš sa len tak sama túlať po okolí? ALebo hádam máš konkrétny cieľ?
- Do toho ťa nič nie je!
- Ale čoby nie, sme hádam rodina.

„ Určite si si istá, že to bol on?“ Vybafol na Natašu Maroš, len čo otvoril dvere na byte.
„ Ja neviem iste. Veľmi sa na teba niečím podobal. Najprv som si ho aj s tebou splietla, ale bol to vyšší človek. Dokelu, Maroš ja neviem.“ Hrýzla si Nataša nechty a netrpezlivo pobiehala po byte.

Kamión neubrzdil. Našťastie nešiel rýchlo. Maroša dokaličil tak, či tak . Lekári sa vyjadrovali obojako. No Maroš sa nechcel pustiť života. A Nataša sa nechcela pustiť Maroša. Po tom, čo sa stalo mala napodiv pocit, že sú spojení nekonečným množstvom nitiek, ktoré keď sa pretrhnú, stratí sama kus seba.

Nataša už vôbec nechápala, čo sa deje... Deň v práci jej pripadal ako večnosť. Chcela ísť za Marošom, nech jej to všetko konečne vysvetlí. Tešila sa, keď sa ich vzťah začal dávať do normálu, ked sa opäť aspon na chvíľočku dokázali spolu normálne porozprávať. A teraz toto!