Nataša si s láskou pohladila bruško, na ktorom bola jasne vidieť, že čo chvíľa im do rodiny pribudne malý človiečik. Nevedeli, či to bude chlapček, alebo dievčatko. Nechceli to vedieť, chceli sa prekvapiť.
Prešlo vyše dvoch týždňov odkedy prišla Nataša o dieťatko. Fyzicky už bola v poriadku, no psychicky bola na dne. Primár sa rozhodol prepustiť ju do domáceho liečenia. Jej otec jej pobalil všetky veci z jej bytu a spolu s mamou sa rozhodli pripraviť svojej dcére pekné Vianoce. No uvedomovali si, že tieto Vianoce nebudú ako tie predtým. Budú iné, budú smutné. Obaja mali obavu ako ich zvládnu. Chceli pomôcť svojej dcére zmieriť sa s osudom, no nevedeli, či to dokážu. Keď sa pozreli do jej očí, už v nich nevideli tie dve iskierky, ktoré im vždy vykúzlili úsmev na perách.
Dr. Dipl. Ing. Hans-Joachim Zillmer, pôvodne stavebný inžinier, dychtiaci po poznatkoch o vývoji vesmíru, Zeme a všetkého tvorstva, potreboval všetko vidieť na vlastné oči. Keď sa zúčastnil vykopávok v Paluxy River (Texas), jeho sklon k pochybovačnosti sa ešte vystupňoval. Zistil, že vedecké poznatky sú v mnohých prípadoch rozporuplné, a začal tieto rozpory zhromažďovať. Výsledkom je kniha, v ktorej uvádza množstvo faktov, ktoré značne spochybňujú až vylučujú evolučnú teóriu.
Ráno však policajti neboli o nič múdrejší. Znamenalo to, že musia opäť raz odzačiatku, aby našli niečo nové. Dostali za úlohu prehľadať Marošov byt.
Netrvalo dlho a volali na oddelenie:
- Šéfe, v ich byte sme našli malú tmavú krabičku, vo vnútri kapsulky a v nich biely prášok.
- Super, prineste to ihned na rozbor! A dávajte pozor, aby sa vám to nestratilo! Môže to byť dôkaz!
Kapitán Vyšný sedel so svojím kolegom Konečným nad ich posledným prípadom dlho do noci. Okruh hlavných podozrivých zredukovali na troch. Petra vylúčili ako prvého. Podľa laboratórnych výsledkov začal niekto obe ženy tráviť ešte skôr ako pricestoval na Slovensko. A nemal motív. Druhého vyradili Paľa, lebo sa s Ivetou nestýkal pravidelne a Natašu stretol až po tom, ako sa u nej objavili prvé príznaky otravy. Zostávali teda traja- Maroš, Mira a samotná Nataša.
Nataša mala až priveľa času na premýšľanie. NO jej myšlienky šli neustále tým istým smerom. BOla otrávená, niekto jej dlhodoboo podával jed.... Začínala si skladať v hlave zložité puzzle, ktoré na konci malo ten istý obrázok. Maroša. Nemohla tomu uveriť, nechcela tomu veriť, no predsaeln.... Maroš bol takmer jediný človek, s ktorým bola denne, že jej mohol každý den jed podávať. Tak isto s ním bola aj Iveta... Striaslo ju.
Večer sa cítila lepšie, teda, aspon fyzicky. Vytiahla zo svojej tašky vypnutý mobil. Vybitý. Sakra...
... no ani jeden sa na ňu ani na chvíľočku nepozrel. Obaja hľadeli smerom k Nataši.
Uplynulo presne 5 dní odkedy bola Nataša hospitalizovaná. Jej stav bol síce stabilizovaný, no prepustenie bolo v nedohľadne. Petra ani Maroša za tých pár dní nevidela a bola dokonca rada. Konečne si, po tom všetkom, čo sa udialo za necelé dva mesiace, mohla utriediť svoje myšlienky.
Našťastie ho stihol Peter zadržať.
„Počkaj, neblázni, čo to stváraš?“ triasol ním. „O čo ti ide? Chceš sa zabiť? Ty sa nechceš dozvedieť, kto je za tým všetkým? Kto zabil Ivetu? A navyše, na okne sú mreže, ty pako.“
„Mne už aj tak nikto neverí,“ povedal Maroš a rozplakal sa. Zvláštne, Nataša ho plakať ešte nikdy nevidela. Prišlo jej ho ľúto.
Barman prekvapene pozrel na čašníčku:
- Počula si, čo povedala?
- Počula... nič nezvyčajné... že by pre neho aj vraždila. KOlko tu máte takých sklamaných láskou?
- NIE, ona povedala, - a ja som pre teba vraždila"
- Ale, Luky, prosím ťa, neblázni... Už ti z tých rečí, čo sa šíria po bare,a si preskakuje..
„Vieš čo, Nataša. Vyspíme sa a zajtra spolu zájdeme do mesta. Teba hodím domov a ja zájdem na políciu, dobre?“
„Ok, aj tak som unavená.“
„A mala by si zájsť k lekárovi. To nie je normálne, že taká mladá baba stráca tak často vedomie. Ako dlho to trvá?“
