Čitateľský klub

Konečne sa dalo dýchať. Červenkavá žiara v pozadí horských chrbátov dávala tušiť, kam sa Oskar pobral skloniť hlavu. Jeho pichľavé lúče, ostré ako ihly na korálkovanie dajú na pár hodín všetkým pokoj. Už nebolo treba žmúriť, privierať oči. Odkiaľsi priletel aj večerný vánok a začal fúkať ľuďom, zverom i rastlinám rozpálené telá. Celý kraj si vydýchol.

Vo dverách zaštrngotali kľúče.
Nataša graciózne vstúpila dnu.
" Pľuha jedna," uľavila si hneď ako sa za ňou zavreli dvere a ona vypľula do kúta jedovatú slinu. Tá sa zrazu premenila na žabu a odskackala.
" Aký si mala deň, drahá?" ozvalo sa z kuchyne.
" Mlč, teraz mlč. Lebo sa aj tebe újde."

"Hodil" Natašu na sedadlo spolujazdca.Naštartoval.Spolu s autom sa "naštartovala"aj Nataša.

Lepí sa na mňa všetko. Pot, vlasy a aj čierne myšlienky. Teplomer stúpa hore a ja cítim, že mi hlava asi exploduje. DOSŤ! Kričím do tmy poobede.
A slová sa strácajú v dave.
Prehlušuje ich hovor okoloidúcich.
A ja stojím na útese a podo mnou sa triešti voda. Číra, blankytná. Na pery mi sadá slanosť vánku a moje kropaje potu, žeby sĺz?

„Stavím svoje celoročné zásoby orieškov proti tvojim novým čižmám, že ju nepobozká“, prehodila veverička na okne smerom ku kocúrikovi a šibalsky švihla ryšavým chvostíkom. „Aby si mi potom nechodila s cigánmi v bruchu žobrať pod okno“, švihácky žmurkol kocúrik, keď videl ako sa Erikove pery nezadržateľne blížia k tým Izabeliným. Delil ich snáď len milimeter, keď sa obaja strhli – „Ty všivák, ty kurevník, to som mohla vedieť, že si šiel za tou šľapkou“, vrútila sa do kuchyne ako uragán rozzúrená Nataša.

V izbe niečo puklo. Ako prasnuté sklo.
" Prepáč Izabel, ja neviem čo to do mňa vošlo. Valí sa to na mňa zo všetkých strán, ja ... ja ..." koktal zmätene. Slová z pier vychádzali skôr ako si ich v hlave triedil.
Nechcel byť ešte tvrdý ako skala?
Nechcel sa ešte doťahovať s ňou?