Neda mi aby som nenapisala a nepodelila sa s vami, ked ste ako moje kamaratky i ked virtualne.Cez vikend som precitala a preplakala pri jednej uzasnej knihe,ktoru by som vam rada doporucila.Napisala ju Gitka Pažitna-Deti mojho srdca.Su to spomienky,zazitky sestricky z deckej onkologie.Viac hadam nemusim dodavat.
Vysoký,štíhly muž stál pri okne a spoza závesu pozoroval život vonku. Z palácového okna mal všetko ako na dlani. Vrava ľudí, ich výkriky, dupot koní a cvendžanie ostrôh ho znervózňovalo. Mykal závesom ako v horúčke a takmer ho odtrhol, keď sa otvorili dvere a dnu vošiel ráznym krokom druhý muž.
Zelená tráva sa ohýbala pod príjemnými nápormi vetra. Všade bolo ticho, iba vtáčiky si občas niečo zaštebotali. Z diaľky bolo počuť dunenie zeme, ktoré sa zosiľňovalo. Dupot koní bolo počuť stále bližšie, tráva sa chvela a malé poľné vtáčiky a lúčne kobylky chaoticky vyletovali preč. Dvaja jazdci zastavili kone tak prudko, až tieto odfrkli.
Konečne sa dalo dýchať. Červenkavá žiara v pozadí horských chrbátov dávala tušiť, kam sa Oskar pobral skloniť hlavu. Jeho pichľavé lúče, ostré ako ihly na korálkovanie dajú na pár hodín všetkým pokoj. Už nebolo treba žmúriť, privierať oči. Odkiaľsi priletel aj večerný vánok a začal fúkať ľuďom, zverom i rastlinám rozpálené telá. Celý kraj si vydýchol.
Vo dverách zaštrngotali kľúče.
Nataša graciózne vstúpila dnu.
" Pľuha jedna," uľavila si hneď ako sa za ňou zavreli dvere a ona vypľula do kúta jedovatú slinu. Tá sa zrazu premenila na žabu a odskackala.
" Aký si mala deň, drahá?" ozvalo sa z kuchyne.
" Mlč, teraz mlč. Lebo sa aj tebe újde."
Lepí sa na mňa všetko. Pot, vlasy a aj čierne myšlienky. Teplomer stúpa hore a ja cítim, že mi hlava asi exploduje. DOSŤ! Kričím do tmy poobede.
A slová sa strácajú v dave.
Prehlušuje ich hovor okoloidúcich.
A ja stojím na útese a podo mnou sa triešti voda. Číra, blankytná. Na pery mi sadá slanosť vánku a moje kropaje potu, žeby sĺz?
„Stavím svoje celoročné zásoby orieškov proti tvojim novým čižmám, že ju nepobozká“, prehodila veverička na okne smerom ku kocúrikovi a šibalsky švihla ryšavým chvostíkom. „Aby si mi potom nechodila s cigánmi v bruchu žobrať pod okno“, švihácky žmurkol kocúrik, keď videl ako sa Erikove pery nezadržateľne blížia k tým Izabeliným. Delil ich snáď len milimeter, keď sa obaja strhli – „Ty všivák, ty kurevník, to som mohla vedieť, že si šiel za tou šľapkou“, vrútila sa do kuchyne ako uragán rozzúrená Nataša.
V izbe niečo puklo. Ako prasnuté sklo.
" Prepáč Izabel, ja neviem čo to do mňa vošlo. Valí sa to na mňa zo všetkých strán, ja ... ja ..." koktal zmätene. Slová z pier vychádzali skôr ako si ich v hlave triedil.
Nechcel byť ešte tvrdý ako skala?
Nechcel sa ešte doťahovať s ňou?
Izabela s pokojom anglicana pokracuje do kuchyne.Je prekvapená reakciou Erika.Tušila,ze s tou prácou to môze casom prasknút,ale dúfala,ze to nebude tak skoro.Takto ju obvinit!Nedal jej ani šancu sa obhájit.A zrovna Erikovi chcela všetko vysvetlit.Ze Roman je naozaj iba kamarát,ktorého trápi svedomie a preto sa snazí jej troška pomôct.Ze dieta je Martinovo,ktorý ju nelúbi a zostal
