Zuzku zajtra čaká deň S, stužková maturantov, ktorý sa jej tento rok ušli. Termín je trochu skorý, ale občas sa aj taký zadarí, keď sú všetky priestory obsadené. Kým nám Zuzka napíše svoje zážitky, poďme pospomínať na staré - zlaté časy, keď sme mali osemnásť, boli sme mladé, krásne, naivné a zaľúbené .....
Anjeliku rozladil priateľkin uštipačný názor na jej snubný prstienok. Aké kamarátky sa ušli vám dievčatá? Alebo aké sme si zaslúžili, neodhali, neskoro spoznali? Ktoré vás najviac podržali a ktoré potopili.
Ja som asi bienda kamoška, lebo hneď ako som konečne mala pri sebe chlapa, čert mi ho bol dlžen (ale nie on je úžasný), zanevrela som na svoje priateľky. A naozaj mi trvalo veľmi dlho, kým som pochopila akú hlúposť som urobila.
Preto väčšina kámošiek, ktoré prišli po tom to zážitku, som si už naozaj vážila. Dve skutočne veľmi dobré priateľky ma zachránili počas dlhej materskej a to myslím naozaj vážne. Len odkedy sme sa presťahovali stretávame sa zriedkavejšie. A počas poslednej materskej ma ratuje Vierka a vy všetky, ktorým sa páči táto babská párty.
V piatok ma môj drahý úžasne vytočil. Nejdem to tu rozoberať, len spomeniem, že on nepovedal skoro nič a ja som počula strašne veľa. A vybuchla som ako sopka. Ja, také mierumilovbné žieňa som chodila a nadávala ako pohan, trieskala všetkým čo mi prišlo pod ruku, do toho sem tam slzu uronila. No proste bol ma plný dom, kým som sa ako tak ukľudnila. Prečo nás vedia tak strašne vytáčať, alebo ešte lepšie, prečo sa necháme. Veď po sedemnástich rokoch čo sme spolu som si už mohla zvyknúť na kadečo.
Svedkom tohto výbuchu bola len malá slečna, chúďatko malé. Horšie je, že moje dve staršie deti už stihli skopírovať scénar mojich búrlivých reakcii.Ďalší pre istotu spustí rev. Nechcite vidieť ako to potom u nás vyzerá, šalený dom. Akosi mi už všetko prerastá cez hlavu. Ako mám deťom vysvetliť, nech po mne nekričia v návale zlosti, veľkej krivdy, keď ja to nedokážem?
Pokiaľ by Boh na chvíľu zabudol, že som len bábkou a daroval mi ešte odrobinku života, využil by som ten čas najlepšie ako len dokážem.
Pravdepodobne by som nepovedal všetko, nad čím premýšľam, ale určite by som si premyslel všetko, čo poviem. Hodnotil by som veci nie podľa ceny, ale podľa významu. Spal by som málo a sníval viac, pretože viem, že minútu so zatvorenými očami strácame šesťdesiat sekúnd svetla.
Šiel by som, keď sa iní zastavujú, budil by som sa, keď iní spia.
Keby mi Boh ešte daroval odrobinku života, jednoducho by som sa obliekol a kráčal k slnku a objavoval by som nielen svoje telo, ale aj svoju dušu.
Pri čítaní Vierkinho príspevku o otehotnení švagrinej ma napadla "veselá" príhoda s mojou sestrou. To, že je sestra tehotná sme sa dozvedeli náhodou, keď sa nám zdalo, že jej začalo akosi rásť brucho. Moja sestra bola vždy chlapčenská postava, ani rici ani cici, proste ani deko tuku na sebe (na rozdiel odo mňa, my sme takí Laurel a Hardy). A moja sestra je aj dosť silný introvert. Neurotický introvert... príšená kombinácia. žije s našimi rodičmi a mojej mame sa dajako nepozdávala. Lenže Miuška nechcela nič povedať, tvrdila, že tehotná nie je, až sa mama začala báť, či nemá nejaký nádor v bruchu. Tak sme sestru dokopali ku lekárke. Keď sme si predstavili aj tú príšernú možnosť, žeby bola tehotná (o žiadnom chlapovi v okolí sme nevedeli), tak sme to tipovali na nejaký 3 mesiac. Sestru na druhý deň hospitalizovali, že má nejaké problémy. Keď som volala do nemocnice, že čo sa deje, tak mi najprv nechceli nič povedať, vraj treba prísť osobne, ale nakoniec doktorka povedala, že sa sestra otvára. A že je v 7-mom mesiaci. Keď som dve hodiny nemo pozerala do stropu a dajako som sa otrepala, predstavila som si, že včera sme nič nevedeli a teoreticky dnes mohla sestra porodiť. Tomu vravím najrýchlejšie tehotenstvo v histórii. Teda aspoň pre okolie. Náš tatko sa to dozvedel cestou do nemocnice, keď jej s mamou viezli veci. Strašne, strašne som sa bála, že takúto ranu neprežije. Sestra si pobudla v nemocnici nejaké dva týždne. A baby, v priebehu týždňa jej narástlo brucho na siedmy mesiac. FAKT TO FUNGUJE!
Na pár dní sme celá rodinka zmenili naše bydlisko, lebo sme nášmu otcovi kúpili k šesdesiatym narodeninám týždňový pobyt v Kúpeľoch Ružbachy, samozrejme aj pre mamku. Po naozaj dlhej dobe budú mať dovolenku.A my deti sme si ušili na seba menšiu búdu. Čaká nás starostlivosť o babku a menšie gazdovstvo.
A keď som už tu, spomenula som si, ako sme raz s mojou psychologičkou rozoberali tému návratov domov. Doma v našej izbe, posteli, možno kdekoľvek na nás čakajú naši "vlastní duchovia". Možno sú to spomienky, možno sa podvedomie vracia späť do minulosti a vyvoláva si radosti i strasti z detstva a mladosti. Ak som to správne pochopila.
My ženy to máme naozaj ťažké, hráme toľko rôznych životných úloh naraz, až zabúdame kto vlastne sme. Sme matky, gazdiné, manželky, milenky, šéfky, kolegyne ...., veľa aj na koňa. Ja mám pocit, že sa v tom všetkom niekde strácam. Kde som v tom chaose vlastne ja? Možno je to tým, že som veľmi dlho doma. Snažím sa zvládať svoje úlohy podľa svojich shopností, len sa mi veľmi nedarí. Niečo mi chýba. Realizujem sa na tejto stránke, stále však s výčitkami, že je to na úkor mojich povinností.
Ako ste na tom vy? V ktorej z úloh ste sa našli? Aké sú ešte vaše nesplnené sny?
Moja stresová hladina dnes vystúpila na samotný vrchol. Snažila som sa zbaliť šesťčlennú rodinu na päťdňový výlet na opačný koniec republiky a veľmi neúspešne. Kedže nedeľu som strávila pri šparovaní dlažby, všetok chaos doma a balenie mi ostalo na dnes. K tomu dva výbehy do Košíc, malá slečna, večne sa naťahujúce a mekajúce deti. Výsledok: úplne hysterická a uštvaná mama a koniec balenia v nedohľadnu. Verím, že balenie sa dá zvládnuť, za trošku inej situácie. Ale čo so stresom. Na mňa časová tieseň pôsobí veľmi deštruktívne. Ako ste na tom vy? Ako reagujete, keď ste pod tlakom, či už časovým alebo iným ...?
Ponúkam vám trochu chaotické zamyslenie sa nad našími životnými etapami, kde práve sme a kde by sme boli oveľa radšej. Ja sa trápim dlhých trinásť rokov, keď moju ambicioznu a romantickú dušu zavreli do klietky zvanej domácnosť, alebo správnejšie, kde som ju zamkla ja. Asi nik iný nie je zodpovedný za môj život. Už by som mohla prestať nad sebou plakať a trestať samú seba za výčiny iných. Upresním: Nazlosta ma deti, alebo manžel, malinká mi nedá spať a ja ubližujem sama sebe, keď sa napchávam sladkým. Do práce asi ešte nepôjdem, lebo nech utekám akokoľvek dlho, päťmesačnú slečnu nikomu inému nezverím, ale aspoň môžem svoj život žiť bez výčitiek svedomia a prestať sa zbytočne trápiť. Zuzana je v podobnej, ale aj úplne odlišnej situácii, určite to tu napíše.
žije s našimi rodičmi a mojej mame sa dajako nepozdávala. Lenže Miuška nechcela nič povedať, tvrdila, že tehotná nie je, až sa mama začala báť, či nemá nejaký nádor v bruchu. Tak sme sestru dokopali ku lekárke. Keď sme si predstavili aj tú príšernú možnosť, žeby bola tehotná (o žiadnom chlapovi v okolí sme nevedeli), tak sme to tipovali na nejaký 3 mesiac. Sestru na druhý deň hospitalizovali, že má nejaké problémy. Keď som volala do nemocnice, že čo sa deje, tak mi najprv nechceli nič povedať, vraj treba prísť osobne, ale nakoniec doktorka povedala, že sa sestra otvára. A že je v 7-mom mesiaci. Keď som dve hodiny nemo pozerala do stropu a dajako som sa otrepala, predstavila som si, že včera sme nič nevedeli a teoreticky dnes mohla sestra porodiť. Tomu vravím najrýchlejšie tehotenstvo v histórii. Teda aspoň pre okolie. 
