Ľudské osudy

Keď sa v rodine čaká radostná udalosť, jedna z tém, ktorá zamestnáva rodinu je aj výber mena. Sú rodiny, kde je všetko jasné. Meno sa dedí. Je pravda, že potom vznikajú rôzne zaujímavé situácie, keď treba odlíšiť generácie. Ale to sú zvyčajne také milé radosti.

Možno ste už o tom počuli, prípadne to aj videli. Dokumentaristka Helena Treštíková natáčala tuším 30 rokov manželské páry. Sprevádzala ich vlastne životom. Veľmi zaujímavé, ako ide ľudský život. Začalo to celé niekedy v sedemdesiatkach.

V roku 2011 začala natáčať s novými manželskými pármi. Zatiaľ je natočených 8 rokov a práve aktuálne beží tento cyklus na ČT2

Pozeráme to. Aj keď po pravde, je to pre mňa dosť depresívne. Tuším je po tých osmych rokoch rozvedených viac manželstiev, ako tých, čo vydržali.

Rozhodla som sa založiť tento blog kvôli tomu, že téma adopcie je mi veľmi blízka a osobnostne sa ma dotýka. Mám ale pocit, že je to téma až príliš tabuizovaná. Téma, o ktorej sa nerozpráva. Ale PREČO? Ja osobne na to odpoveď nepoznám. Ľuďom je to slovo známe, no nepovažujú to za prirodzený spôsob založenia si rodiny. A keď už aj niekto má adoptované dieťa, tak o tom veľmi nechce hovoriť.

Kde sa podela rovnováha včerajška, bytia, obyčajnej každodennosti. Vždy vedela, kam kráča, vždy mala ciele, poznala význam činov. Strata mamy ju zneistila a teraz blúdi v krivkách sínusoidy. Od radosti ku starosti, od úsmevu k slzám. Bez koreňov, bez vnútorného pokoja.

Blúdi. Hľadá seba a zmysel všetkého...

Stalo sa mi to už tri krát. Kosila v mojich Priateľoch na FB. Neboli to iba imaginárne priateľstvá. S jednou som chodila do školy a po rokoch sme sa na FB stretli. Stretli sme sa aj v reáli, bola v kúpeľoch neďaleko nás, tak sme dali spolu kávu, pokecali sme o starých časoch na intráku. Dokonca podľa jej vzoru som sa potom stretla aj s ďalšími dievčatami, s ktorými sme trávili dlhé roky na internáte. Teraz som si uvedomila, že som dlhšie nevidela nič od nej. Išla som sa pozrieť a tam svietili dva statusy - všetko najlepšie k meninám. A na druhý deň už len R.I.P.

Masky padli.

Zomrela jej matka, akosi rýchlo. Nový rok úplne v pohode, veľká noc už v nemocnici. Krutá diagnóza a sviňa ortieľ. Neliečiteľné, neoperovateľné, život ohrozujúce! A to len tak?!  Hm...áno, len tak!

Dva krát som sa tento týždeň v telke stretla s veľmi podobným príbehom. Prvý krát v životopisnom filme o Luise Spagnoli. Druhý krát včera sme nejakou náhodou sledovali dokument o ženách v českých väzeniach.

V oboch prípadoch išlo v podstate o to isté - týraná žena, despotický manžel. A oni obe trpeli. Keď prišiel, prvú ukecal, napriek všetkému, čo robil. A ona to vedela. Aj okolie to vedelo. Skončilo to tragicky, ubil ju k smrti. Potom skončil aj sám.

Pomaly bude rok. Rok od konca životnej cesty mojej drahej mamy. Statočnej, pracovitej, múdrej, vyhranenej, s jasnými predstavami o životných hodnotách a fungovaní sveta. Mala na všetko svoj názor, vedela poradiť, nebála sa noviniek, ani spoločenských zmien.

Jednoducho, patrila medzi „neohrozený druh“.

Až kým... kým ju do pazúrov nezdrapil nádor mozgu... zo dňa na deň, bez ohlásenia, bez zľutovania... Pomaly vykrádal jej telo a dušu... kým z nej ostala nehybná bezvládna hmota... moja drahá krásna mama...

...tak mu (slovne) kožuch vyprášim!!!

Ešte som ani trochu nevychladla a doslovne pením nad toľkou trúfalosťou, drzosťou a bezohľadnosťou!

Príbeh sa začal v pondelok telefonátom Afričanovej mamy, keď mi oznámila, že je u doktora a nestihne preto vyzdvihnúť synov. Aby som ich teda samých poslala domov. Odkedy sa presťahovali, každý deň s nimi trénovala cestovanie U-bahnmi, aby dochádzku raz zvládli i oni dvaja sami a bez nej. Keby to raz bolo potrebné. Lebo človek nikdy nevie...