Chcem sa s vami podeliť. Podeliť o to, čo je v živote nedefinovateľné, nehmotné a predsa najdôležitejšie a najkrajšie....nuž, ani neviem, či som sa správne vyjadrila...
Dievčatá, podelím sa s vami o hlboký zážitok. Vo štvrtok som bola u nás v Žiline na besede s Veronikou Homolovovu Tóthovou o jej knihe Mengeleho dievča. S Veronikou sa virtuálne poznám z jednej dámskej skupiny na Facebooku. Osobne som ju stretla prvý raz. Je to mimoriadne sympatická žienka a má môj obrovský obdiv kvôli témam, ktorým sa vo svojej práci venuje. Jej najnovším dielom je táto kniha. Skutočný príbeh mladého dievčaťa, ktoré prežilo štyri koncentráky a ušla z pochodu smrti. Toto dievča, dnes 94 ročná dáma, žije v Prahe a Veronike osobne celý svoj život vyrozprávala.
Už som písala o tom ako som sa vysporadúvala s tým, že sa to vôbec stalo, už som písala o problémoch so systémom, zdravotníctvom...
Už som písala o tom, ako moc je dôležité, ak chceme dať človeku šancu žiť, po mozgovej príhode a nie hniť na posteli, aké je dôležité venovať sa tomu človeku každý jeden deň...
Vypadla z nejakej starej knihy. Obyčajná pohľadnica mesta Holíč.
Rozmýšľam, ale neviem si spomenúť na nikoho, kto by bol z Holíča. Na druhej strane moja adresa a text: "Pozdrav zo svojho rodného kraja zasiela Vlado. Ps. Ďakujem za pieseň"
Nebudem písať o tomto roku, keďže neviem čo ma čaká a neminie. Ale o roku 2008, ktorý mi kamarátka pripomenula príspevkom na facebooku.
Silvester ako aj nový rok som vtedy privítala so seknutým krkom /stres z práce a daň za vedúcu pozíciu, naschvály od podriadenej, s manželom nový začiatok/ a pod srdcom moje malé dievčatko. Nevedela som čo skôr vybaviť, zariadiť, nervózna a paralyzovaná z krku... učila som sa spomaliť.
Fascinujú ma príbehy ľudí z minulosti. Často spomínam na svoju babku, tá bola taká dedinská kronikárka. Pamätala si všetko a všetkých :) Po rokoch na to spomínam a ľutujem, že som nepočúvala lepšie. A častejšie.
Je pre mňa napríklad fascinujúce, keď si uvedomím, že ľudia, ktorí mali koľkokrát len 4 ľudové sa vybrali do Ameriky. Znamenalo to vybrať sa z malej dedinky do nejakého mesta. Odtiaľ do Nemecka. Ani netuším, ako , asi vlakmi. No a nakoniec museli zaobstarať šífkartu, vybaviť zrejme aj víza alebo nejaké povolenie. Nalodiť sa na správnu loď. A nestratili sa ani tam.
Ahojte, mam 15 r. a začala som blicovať...samozrejme som s tým už skočila a budem vzorne chodiť do školy.
No samozrejme to zistila mama aj škola a mama má ist onedlho do školy.Neviem vôbec čo so mnou môže byť.. :( Možno RC mozno DC.V Diagnostickom centre na trnavke som už bola 2x vždy kôli niečomu inému a je pravda že som sa tam naučila ešte väčšie zlo od iných chovancov.Nehovorím že tam bolo zle ale nechcem tam už ísť a už vôbec nie do RC :( neviete mi niekto povedať čo so mnou môže byť?
Keď ostane človek po mozgovej príhode nechodiaci s úplnou stratou reči, všetky "vybavovačky" preberá za neho príbuzný.Po prepustení z nemocnice dostane pacient lieky na tri dni.Keďže netušíte ako dlho bude trvať obehať všetkých doktorov, začnete s tým hneď...
Všeobecný lekár:
deň 1
- dobrý deň, otca prepustili z nemocnice, potrebujeme napísať lieky a plienky, mohli by ste prosím vás?
- už je veľa hodín, ešte traja ľudia sú pred vami, dnes to už nestihneme.Príďte zajtra.
- môžete prosím vás napísať aspoň plienky?Tie potrebuje hneď.Lieky máme na tri dni.
Nie je ľahké sa pozerať denne na skrútené telá pacientov na posteli.Nie je to ľahké ani pre nich, pre tých čo sú pri vedomí, že úplne cudzí človek ich vidí...
Malinká izba, na nej traja "plienkovaní"...jeden má stolicu, teraz, jeden za hodinu...v malinkej izbe...na posteli kde im ujde moč z plienky alebo katetra keď si ho priľahnú a snažia sa pohnúť, na posteli, kde sa potí, šúpe koža z ich málo hybného tela, na posteli kde papajú, kde si kýchnu...
