My, skoro dokonalé

Včera mal môj mladší dva rôčky. Ešte rok a tento kolotoč nahradím iným.
Od svojich šestnástich som tvrdila, že budem podnikať a ak sa vydám, do 30-tky budem rozvedená, lebo so mnou žiadny nevydrží , budem mať dve deti, dievčatko s modrými očami a chlapčeka, čo bude vyzerať ako otec.

A prišiel deň D. 18. august 2000, piatok.
Netuším, čo sme robili od rána, ale okolo tretej sme sa začali chystať. Mali sme na to bojové podmienky. Ďalej budem písať stručne v bodoch, aby som zas nemusela rozdeľovať:

- sú tri hodiny popoludní, začíname sa pripravovať. Sobáš má byť o 17.00 hod.

- potrebujem vyžehliť šaty mojej birmovnej (svedok) a tiež moje (tri týždne vláčené v autobuse)

Deň pred sobášom (ráno okolo pol ôsmej) sme sa boli s celou skupinou pozrieť na „miesto činu“, čiže do spomínanej baziliky. Je to frekventované turistické miesto, ľudia sústavne prúdia von a dnu. Vtedy som ešte o pre nás chystanej kaplnke netušila, tak som sa s nemým úžasom rozhliadala po veľkom chráme – hlavná loď bola vskutku obrovská a mala nekonečne veľa bočných lodičiek s otvoreným prístupom (architekti, len sa smejte, ale lepšie opísať to neviem). Uvažovala som, v ktorej z nich si povieme svoje áno a či ho vôbec budeme pre ten okolitý ruch počuť, pretože aj keď sa všetci snažili o „silencio“, tá masa ľudí predsa len dosť hlasno šumela.

18. august 2000 (piatok)
Na začiatku boli dve prihlášky na stretnutie mladých so sv. Otcom v Ríme. Dostala som pozvanie od vtedy ešte „len“ snúbenca. Možnosť prejsť Svätou bránou do chrámu Sv. Petra, ktorú otvárajú len raz za 25 rokov sa neodmieta :) Potom padla z jeho strany nevinná žartovná otázka: „A keď tam už budeme, nevezmeme sa?“ Ja som za každú srandu... aj predstava, že sa vyhnem dedinským klebetám o grcajúcej neveste, ktorá nezvládla polnočný venčekový tanec ma celkom lákala. Pristala som teda (aj rodičia súhlasili) a zo žartu sa stal holý fakt.

Ja nemám čo riešiť. Ak by mi niekto byt, príp. dom v meste aj zadarmo núkal - NIKDY! Ja na bývanie na dedine nedám dopustiť! Možno si poviete, nikdy v meste nebývala tak čo sa ozýva, ale počas strednej, keď sme s kamoškou vyrážali na žúry či diskotéky a "musela" som u nej prespať - to boli galeje! Smrad vo vchode, o výťahu nehovorím. Vliezli sme do tej škatuľky. Na hajzli si dávaj pozor, aby ti neušiel dáky nechutný zvuk - a ak vyšiel nejakému susedovi nad alebo pod nimi, bolo mi to vyslovene trápne. Z každej strany počuješ furt čosi. No nemalo obdobu! Len jedinký krát som mala v byte u nich zostať 3 dni, no po dvoch som s plačom ušla.

Moja nezabudnuteľná vízia budúcnosti v útlom detstve: chcela som byť UPRATOVAČKOU! Čo sa mi v podstate - len čo som sa vydala - aj splnilo.
Ľudkovia, neviem ako vy, ale ja som nikdy na základke, keď padla otázka, kam a ako ďalej, nevedela odpovedať. Fungovali sme v triede asi takým štýlom: A ty ideš kam? Na zdravotnú. Tak dobre, aj ja.