My, skoro dokonalé

Je paradoxom, že človeka si myslí, že v živote sa musia stať obrovské veci, ktoré mu ovplyvnia život. Tú jeho cestu. Že prídu, trúbiac fanfáry, všetko naokolo sa presvieti a my budeme vedieť, že je to TEN moment. A aj v živote prídu presne tie momenty, kedy nám v ušoch bije príbojovo krv, my vieme, že "už je to tady", niečo sa stane, niekam sa posunieme, ale v globály života zistíme, že to bolo len také nič, ako, keď vlak nabehne síce na výhybku, ale po pár metroch ho presmerujú na pôvodnú koľaj naspäť. A totálne na tie "veľké momenty" zabudne.

Denne stojíme pred množstvom rozhodnutí. Od rána. Dám si na chlebík maslo alebo nič? Sladké raňajky alebo radšej slané? oblečiem si ružovú alebo kvietkovanú sukňu? A to je len ráno. Urobím najskôr úlohu A alebo B? Čo si dám na obed.... Určite máte kopec svojich vlastných otázok, ktoré sa opakujú.

Po pravde, z dlhodobého hľadiska je to v podstate jedno. Jasne, sú výnimky, keď niekomu sladké raňajky neprospejú - aj keď teda pri pohľade na talianov a iných, ktorí to preferujú, možno ani to nie je pravda.

Pol dňa je u nás ticho, pol dňa musí bežať telka. Manžel ju potrebuje ako kulisu, tak to rešpektujem. Po dohode sa vyhýbame správam a politiky. Na ostatnom sa už vieme dohodnúť. A tak hlavne večer okolo siedmej vždy hľadáme, čo by mohlo vyhovovať. Zvyčajne je to buď šport alebo dokumenty.

Včera narazil na rozhovor dvoch našich vynikajúcich športovcov. Pýtal sa Rado Rančík, bývalý vynikajúci basketbalista a odpovedala Daniela Hantuchová,  bývala tenistka. Zhodou okolností momentálne tiež komentátorka športu.

Moja babka vždy hovorila, že sa mám vyplakať, keď som spustila srdcervúci rev v presvedčení, že sa mi svet zrútil. Že keď nič iné, budem krajšie. Vraj budem mať čisté oči.

Babka bola múdra osôbka, lebo dobre vedela, že žena hoci rieši nevyrieši a veci sa tak nejak sami sebou zvyknú vyriešiť aj bez nášho pričinenia.

Dneska ráno som na ňu myslela hneď dvakrát.

Veľa, veľmi veľa problémov medzi ľuďmi je vďaka tomu, že spolu nekomunikujú. Respektíve nehovoria o tom, čo je dôležité, podstatné. Rozprávajú veľa, ale to hlavné sa nepovie. Respektíve domýšľame, čo vlastne ten druhý asi myslí. Podľa nás. Ale nespýtame sa. Načo, veď to vlastne vieme.

Rozprávala kamarátka o časoch, keď pár rokov pred dôchodkom prišla o prácu. Aj o tom, aké to bolo potupné, keď musela chodiť navštevovať rôzne obchody a žiadať o pečiatku, že ju nezamestnajú, o pohľadoch, ktoré boli vyčítavé, vraj by mohla robiť a nehľadať iba pečiatky...

Tak sme si poslednou dobou zvykli sťažovať.

Sťažujeme ako sa ponáhľame, ako sa ponáhľajú iní. Ako všetci všetko chcú, potom nechcú, potom vyvolávajú, vypisujú. Ak nedvihnete telefón IHNEĎ - zle je. Ak neriešite veci IHNEĎ - je zle tiež. Ak poviete bude to o 10 pracovných dní - TO JE VEĽA. A potom sa sťažujeme, že aj na nás niekto tlačí.

Nejak v móde je teraz mať na všetko vlastný názor, ktorý okamžite treba zdeliť.