My, skoro dokonalé

Veľkú časť života strávime tým, že nežijeme ten aktuálny čas. Na niečo sa tešíme, pripravujeme, podmieňujeme tomu naše sny, túžby, to čo robíme. A walla – kadiaľ však presne povedie naša budúcnosť, to vlastne teraz ani nevieme ovplyvniť.

Ďalšiu veľkú časť zas venujeme minulosti. Prehrávame si ju, vraciame sa k nej, spomíname na ňu, niekedy ju až detailne rozpitváme. Napriek všetkému ju však nevieme zmeniť.

Čas mi plynie tak rýchlo, že mám pocit, že sa zastavil. Ako keď roztočíte koliesko z hodiniek alebo zotrvačník z pokazeného autíčka. Pohybuje sa tak rýchlo, že vyzerá akoby stálo. Presne toto sa mi deje. Ľudia sa ma pýtajú - ako sa máš? A ja netuším.  Nacvičilia som si stručnú a vtipnú odpoveď - ako nič! V skutočnosti je to len rutinná fráza a každému to našťastie stačí. Nikto ani netuší, že ja vôbec netuším ako sa mám.

Poslednou dobou mám pocit, že sa mi nič nepáči. Všetko je nejak veľmi nastajlované, samá kvetinka, samý volánik, obrovské rozmery, materiály, ktoré vyzerajú z diaľky veľmi draho, línie, ktoré vyrážajú dych.  A pritom je to len pozlátka. Akoby sa strácala funkčnosť, jednoduchosť, účelnosť.

Sem tam v živote chcete niečo dôležité povedať. Niečo od srdca a nech to znie múdro. Napríklad, keď gratulujete k narodeninám niekomu, na kom vám skutočne ale skutočne záleží, chcete mu odovzdať do života nejaký dobrý vinš. Popriať niečo pekné, rozumné. Zväčša sa to točí okolo šťastia, zdravia, lásky ... prakticky tam pribudnú peniaze, úspech.

Zvláštne je, že ak sa rozprávate s človekom, ktorý si uvedomuje svoju smrteľnosť, často povie ... „škoda, že nemám viac času“.

Čas neprajeme akosi nikomu s narodeninovým vinšom.

Prečo?

A prečo nie?

Už je to nejaký ten piatok, čo som celkom slušne vydesila jedného mladého junáka, keď som mu dala nazrieť do záhybov svojich myšlienkových pochodov, či som a či nie som festivalový typ.

Ono - k letu tie festivaly patria. Hudba, slnko, priatelia, trochu vzruchu, trochu piva, hodne smiechu a dobrej nálady.

Sú také dni, keď je všetko dôležitejšie, ako to dôležité .

Napríklad včera. Bolo 25. A to všetci, čo prišli do styku s účtovníctvom a hlavne DPH vedia. že to je termín, kedy musí byť daň zaplatená a výkazy podané. Bez pardónu, inak to je dosť drahé.

Musela som dokončiť ešte dve firmy. Po pravde, nebolo tam až tak veľa práce, maximálne na 2 hodinky. Lenže.....

My v Trenčíne máme všetko!

Uvažovala som and tým, čo sa vlastne stalo, že to leto sa stalo také "normálne" obdobie. Pamätám si ako prázdniny čoby dieťa školou povinné som ich milovala a bolo to aj pre mojich rodičov "iné". Nielen preto, lebo riešili čo a ako s nami - deťmi, ale aj oni boli vždy tak prázdninovo naladení.

Pamätám si na mamu, ktorá nám nosila udenáča a keďže ona pach ryby fakt nemusí, tak sme ho jedli hneď ako prišla s ním z práce vonku na terase s chlebom len tak prstami.