My, skoro dokonalé

Ešte stále mi to nejak nedochádza, že nielen kalendárne, ale aj meteorologicky je proste jeseň tu. Ešte stále pokúšam moju imunitu a chodím holými nohami. Ono by nebolo nič na tom zlé, keby tie 4 stupne boli len ráno a poobede sa to vytiahlo aspoň na tých sľubovaných 20. Lenže u nás sa v práci nekúri a sedieť takmer holá, lebo však sukňa mi moc nepridá na pocite tepla, nie je bohvie čo.

Pamätám si časy, kedy som mala niečo –násť a chodila na základku.

Možno to poznáte.

Klasický scenár.

Ráno sa zobudíte celé bez seba, že koľko vecí treba urobiť. Tu zavolať, tam skočiť, to nájsť, hento zistiť. A potom sa posadíte k tomu, čo treba povybavovať a ... už je koniec pracovného dňa a vám ešte stále trčí na stole šálka od raňajšej kávy či čaju a povinnosti od rána tiež. Niečo ste spravili, ale stále to je také .... nie všetko, respektíve ako písava Kamila „nič po mne nie je vidieť“.

Asi nie som sama, čo si neustálymi obavami komplikuje život. Furt skúmam, či to alebo ono je dobré. Či som to nemohla urobiť lepšie. Povedať trefnejšie.

Veľmi sa to prejavuje napríklad pri komunikácii v zahraničí. Kedysi, keď som potrebovala, tak som sa proste dohodla.

Dnes mám obavy povedať nahlas čokoľvek v akomkoľvek jazyku. Stále mám pocit, že manžel a teraz už aj syn to povedia lepšie, správnejšie. Gramaticky správne. A hlavne tá výslovnosť. No nepoviem radšej nič.

Zažila som cen dovolenku menší šok. Pravidelne chodíme na sever Talianska. Tento rok sme si naplánovali aj jeden trochu väčší výlet. Pred časom Iwa spomínala, že boli v múzeu Ferrari. Okrajovo som sledovala, že manžel má rád veci okolo tejto značky. Z každej dovolenky si so synom priniesli model, s ktorým sa nehráva, len je vystavený. A reklamné tričko si opatruje jak oko v hlave. Tak sa naplánoval výlet.

Na Slovensku máme 15 sviatkov a dní pracovného pokoja.

Kľudne sa stavím, že dnešná mládež z polovice nevie, o čom tie sviatky sú.

Roky chodím zhruba raz mesačne rovnakú cestu. Vždy pribalím aj nejakého spolucestujúceho a tak sme už toho celkom dosť zažili. Obzvlášť, keď ignorujeme značenú obchádzku a rozhodneme sa pre skratku...

Dnes som išla so synom a jak ideme, tak mu cestou hovorím: No, tu pri rallye jazdec zabil dve dievčtatá, odtiaľto pochádzal muž, že ho na dovolenke usmrtil žralok, tu spoločník vystrieľal svojich exspoločníkov (a my sme práve išli okolo), tu ich vytopilo tak, že ľudia svoju dedinu nespoznávali...

Medzi moje najväčšie problémy patrí moje ego. Uvedomujem si to a hlavne, dáva mi to život pocítiť. Našťastie, sú to len také drobné a jemné ťuknutia. Ale vždy ma celkom zasiahnu. Práve na tom mojom citlivom mieste. Pošteklia mi to moje ego.

A tak tu tuším môžem začať písať serial. lebo len prednedávnom som doslala malé upozornenie. Nestačilo mi - veď kto sa poučí na prvý krát.