Duša na cestách

V povianočnom čase určite mnohé z nás dostali niečo pekné literárne - pokrm aj pre dušu. Nedá mi nenapísať niečo z toho, čo som práve prečítala. H. Pawlowská - Ó jak ti závidím (dovolila som si preklad do slovenčiny:-})

Boli sme štyria. Dve ženy a dvaja muži. Boli sme spoločne štyri dni a premýšľali sme o vetách, ktoré nám za každých okolností urobia radosť. A potom sme sa handrkovali, ako máme vety zoradiť. A potom sme sa kompromisne zjednotili. Takže, vždy urobíte človekovi radosť, keď počuje:
1. Jééé! Ty si ale nádherne schudla (schudol)!

Dievčatá, ja tu pri vás chytám komplexy aké ste vy rozhľadené, sčítané, aké múdre veci čítate. Ja si len dušičku mastím okrem čokoládky aj sladkými románikmi. Ponúkam vám moje najmilšie. Ak sa tu nájde ešte niekto rovnako postihnutý, nech sa pridá.

Poznáte ten pocit, zahĺbenia sa do knihy, kedy svet okolo prestáva existovať? Nepočujete, nevidíte, snažíte sa rýchlo prehrýzť k ďalším a ďalším vetičkám. Tak nejako sa prejavuje u mňa závislosť od kníh. Posledné dni sa obzerám, či mi ešte gauč neprirástol ku zadku, ale dobre je, ešte stále je tam len pár kíl navyše .

Tento môj blog som hodila do kategórie "Pohladenie duše", lebo to pre mňa včera bolo naozaj pohladenie duše. Aj nohy a telo mi síce podskakovali, ale tohto roku len v pozícii diváka-diviaka. Tak už by som mohla prejsť k veci, Borka mala v škole tanečný deň, doobeda súťažili po tri páry z každej triedy vyššie ročníky, a vraj to bolo veľmi zaujímave s hromadou fanúšikov, transparentov ostatných členov tried. Podvečer nastúpili na svoju súťaž mladšie ročníky a najodvážnejšie 4 páry spomedzi rodičov. Pravda aj my sme boli oslovení, ale až v čase keď bolo moje koleno v úplne inej kondícii.

Bola veľmi krásna a uvedomil si, že ju miluje. Nemala však krásu sochy alebo obrazu, bola krásna ako lúka, ktorú previeva vietor.Jej krásu vytvorilo tajomné stretnutie dvoch buniek v matkinom lone. Nepochopiteľná záhada. Tak isto nepochopiteľnou záhadou je nepatrné semiačko, ktoré skrýva v sebe celý strom, mikroskopický síce, ale už žijúci, už predurčený mať korunu, ovocie a kvety pršiace v aprílových ránach. Že z noci lásky, zo stretnutia niekoľkých kvapiek slizu sa zrodí tvár, plecia, oči...

Jakpak si zašila rozpuklý kámen
a do chleba zapekla sluneční plamen?
To že miluji!
Jaks prošla zdí? Jaks přeplula moře
v malinké skořápce ořechové?
To že miluji!
V semínku, klíčku, květu jsi doma,
smrt bojí se tě - proč, děvenko má?
To že miluji!

Pořád se rozdáváš, dáváš se stále,
kam zmizela jsi teď nenadále?
Ztrácím se tam, kde tratí se ženy.
V nelásce, v tvrdosti, v nepochopení.

(Aria Elksne)

Za trochu lásky šel bych světa kraj,
šel s hlavou odkrytou a šel bych bosý,
šel v ledu - ale v duši věčný máj,
šel vichřicí - však slyšel zpívat kosy,
šel pouští a měl v srdci perly rosy.

Za trochu lásky šel bych světa kraj,
jak ten, kdo zpívá u dveří a prosí.

(Jaroslav Vrchlický)

Milá Kamka,

neviem, či veríš na nebo, ale jedna vec je istá. Už Ti tam držia fleka za vytvorenie tejto stránky plnej ľudskosti. Nuž, posielam jedno staré, ošúchané, ale nadovšetko úprimné ĎAKUJEM. Za všetky nanič mamy, za naše deti, manželov a rodiny. Určite budú so mnou súhlasiť.

Každé prečo má aj svoje preto. Kamilka, ja ďakujem Bohu za každý jeden rok, ktorý si strávila doma "uviazaná na reťazi", za každú depresiu, čo ťa prepadla a každý okamih, ktorý Ti bolo biedne na duši... Lebo to všetko bolo príčinou jej vytvorenia. Pozerám na jej obsah, prehrýzam sa článkami a odpoveďami a príspevkami, fotočkami atď. atď... a konštatujem len jedno: je nám tu dobre.